Môj prvý článok pre týždenník .týždeň

Ďakujem Marianovi Jaslovskemu za príležitosť a teším sa, že som mohol napísať o svojom obľúbenom autorovi a jeho poslednej knihe, tak trochu netradičnou formou.
Článok sa dá prečítať aj online.

Výnimočný piatkový večer na Horúčke sobotňajšej noci

Foto: Peter Brenkus

Muzikál podľa legendárneho filmu, ktorý preslávil Johna Travoltu a priniesol mu nomináciu na Oscara, si po prvý raz môžu pozrieť aj slovenskí divadelní diváci.  

Horúčka sobotňajšej noci je dnes už filmovou klasikou. Muzikál z roku 1977 sa stal tretím filmom Johna Travoltu, ktorý sa vďaka úlohe Tonyho Manera stal iba v 23 rokoch superhviezdou. Svoju hollywoodsku pozíciu potom potvrdil o rok neskôr v Pomáde.

Muzikál Pomáda som videl kedysi dávno ešte v PKO s Ivetou Bartošovou v hlavnej úlohe a v mysli mi ostal ako nenáročné predstavenie s chytľavými hitmi.

Horúčka sobotňajšej noci sa u nás v divadle vidieť nedala až do roku 2024. Na dosky slovenských scén ju prinieslo Divadlo Mystik, ktoré s predstavením cestuje po našich mestách. Mne sa sobotnú horúčku podarilo vidieť v piatok 14. júna v DK Ružinov v Bratislave.

Pôvodný muzikál mal premiéru v roku 1998 v Londýne a hlavnú úlohu v ňom stvárnil Adam Garcia.

Réžie slovenského predstavenia sa ujala Zuzana Fischer, ktorá je momentálne najmladšou slovenskou opernou režisérkou a pôsobí v SND. Predstaveniu prospelo, že mladý herecký ansámbel riadi mladá režisérka s modernými nápadmi. Napriek tomu, že dej príbehu sa odohráva niekoľko desaťročí dozadu, predstavenie pôsobilo aktuálne.

Dramaturgie a rovnako úlohy pána Fusca - majiteľa obchodu s farbami, sa ujal skúsený Michal Rovňák, ktorý predstaveniu vdýchol aj kúsok svojho zmyslu pre humor. Zopár scén bolo skutočne veselých a obecenstvo sa schuti pobavilo.

Muzikál Horúčka sobotňajšej noci však nie je primárne komédiou. Je silným príbehom o veľkých snoch a túžbe po ich napĺňaní. O mladých ľuďoch z nižšej sociálnej vrstvy, ktorí sa so svojim spoločenským statusom vyrovnávajú rôznym spôsobom a snívajú o slobode.

Hlavnú úlohu Tonyho Manera skvele stvárnil mladý a talentovaný Martin Macko. Tony je spočiatku drzý a frajerský týpek. Jeho postava však v priebehu predstavenia prechádza premenou, ktorú Macko zvládol skvele. Tony v jeho podaní je vo svojej podstate smutnou postavou, ktorá bojuje so životom, jeho nepriazňou a hľadá pritom uznanie a samozrejme lásku.

Martinovi Mackovi skvele sekunduje Marianna Polyáková ako tanečníčka Stephanie. Pochváliť však treba celý súbor a to nielen za spevácke, ale aj strhujúce tanečné čísla.

Pre väčšinu návštevníkov predstavenia asi bude najväčším lákadlom hudba Bee Gees, ktorých nesmrteľné hity podfarbujú predstavenie. Potešilo ma, že texty piesní nie sú preložené, ale herci ich spievajú po anglicky.

V Dome kultúry Ružinov som kedysi mal stužkovú a videl v ňom slovenský muzikál Cyrano z predmestia. Priestory kulturáku som si pamätal ako socialistické retro, ktoré trochu zaostáva za „pravými“ divadelnými scénami. Aj preto bola pre mňa Horúčka sobotňajšej noci veľkým prekvapením. Videl som skutočné divadlo, moderné predstavenie a skvelú show, ktorá prináša divákom umelecký zážitok. Témy muzikálu ako sociálna nerovnosť, či nenávisť k menšinám sú žiaľ aktuálne stále. Hudba Bee Gees je navyše nesmrteľná a muzikál má tak čo ponúknuť aj generácii Z.

Peter Janoviček

Slovenský divadelný Adrian Mole srší humorom

V rámci príprav k napísaniu rukopisu románu "Moje leto s Hubertom," som navštívil predstavenie Divadla Ludus TAJNÝ DENNÍK ADRIANA MOLA, určené školákom. Vidieť dramatizáciu mojej obľúbenej knihy, bolo už dlhšie mojím snom. Navyše Adrian Mole je akoby "starším bratom" môjho vlastného literárneho hrdinu Michala Horvátha. Sklamaný z predstavenia som rozhodne nebol. Práve naopak. Zažil som príjemné a veselé dopoludnie s riadnou dávkou nostalgie.

Dávid Hartl ako Adrian Mole.
Foto: Igor Stančík/Divadlo Ludus

Autorkou kultovej knihy "Tajný denník Adriana Mola 13 a 3/4" je britská novinárka a literátka Sue Townsendová (1946 - 2014). Jej humoristické romány o trampotách svojského hrdinu Adriana Mola si získali srdcia čitateľov po celom svete. Prvú knihu série napísala v roku 1982 a pre veľký úspech nasledovalo ešte sedem románových pokračovaní. V slovenčine Adrian Mole vyšiel po prvý raz v roku 1990 a dočkal sa niekoľkých vydaní.

The Irishman: Martin Scorsese a jeho filmová revolúcia

Foto (c) Netflix

Najnovší film režiséra Martina Scorseseho (*1942) "The Irishman" (Ír) mal premiéru 27. septembra 2019 na 57. Newyorskom filmovom festivale a následne sa objavil v limitovanej kino-distribúcií v niekoľkých málo krajinách a na zopár filmových festivaloch. Svoju skutočnú divácku premiéru zažil až 27. novembra, kedy sa objavil na streamovacej službe Netflix, naraz vo všetkých krajinách sveta (s výnimkou Číny, Sýrie, Severnej Kórei a Krymu), pre všetkých jeho 150 miliónov predplatiteľov.

"Je to najväčšia revolúcia od nástupu zvuku vo filmoch, v roku 1927", komentoval systém distribúcie svojho najnovšieho filmu spôsobom VOD (Video on-demand) režisér Scorsese. Film za 159 miliónov dolárov, tak nestavil na zárobky v kinách, ale na zisk z predplatného služby Netflix.

"The Irishman" je natočený na základe bestsellerovej knihy "I Heard You Paint Houses" (2004) bývalého prokurátora, vyšetrovateľa a obhajcu Charlesa Brandta. Brandt vo svojej investigatívnej knihe spracoval príbeh Franka Sheerana (1920 - 2003), odborového predáka napojeného na organizovaný zločin a so vzťahmi s taliansko - americkou mafiánskou rodinou Bufalino z Pensylvánie. Sheeran pochádzal z írsko-švédskej prisťahovaleckej rodiny a bol Írskym katolíkom po otcovi. "Vyznamenal sa" počas 2. svetovej vojny, kedy sa podľa svojho vlastného rozprávania zúčastnil mnohých vojnových zločinov, páchaných  na nemeckých zajatcoch v Európe. Pravdepodobne vtedy sa v ňom vyvinula bezcitnosť a strata úcty k ľudskému životu. Vďaka týmto negatívnym povahovým vlastnostiam, po návrate domov nemal problém s vraždením nepohodlných svedkov a partnerov. Sheeran bol údajne jedným z dvoch ne-Talianov, ktorí boli spriahnutí priamo s Komisiou - riadiacim orgánom americkej Mafie. Mimoriadnym bol Sheeranov vzťah s Jimmym Hoffom (1913 - 1975), dlhoročným prezidentom vplyvnej a mocnej odborovej organizácie "International Brotherhood of Teamsters".

Viac zo skutočného príbehu o prepojení americkej politiky a odborov na organizovaný zločin, nechcem prezrádzať, aby si ho diváci mohli vychutnať vo filme. Každopádne téma ako stvorená pre režiséra mafiánskych eposov Mafiáni a Kasíno. Scorsese sa nad sfilmovaním knihy Charlesa Brandta zamýšľal už dávno a spolu so svojím kamarátom z detstva a jedným z dvorných hercov Robertom de Nirom (*1943) čakali na vhodnú dobu pre takto nákladný projekt. Nakoniec im potrebné financie poskytol Netflix a tak sa film, ktorý by za iných okolností putoval automaticky na strieborné plátno, ocitol na displejoch počítačov, tabletov, mobilov a smart TV.

Zrodila sa spolupráca s veľkým O, ako Oscar. Držiteľ Oscara Scorsese obsadil do hlavnej úlohy filmu, postavy Franka Sheerana, svojho kamaráta a spoluproducenta Roberta de Nira. Úlohu Jimmyho Hoffu dostal držiteľ Oscara Al Pacino (*1940), pre ktorého ide o jeho vôbec prvú spoluprácu so Scorsesem a trojicu hlavných postáv dopĺňa oscarový herec Joe Pesci (*1943), u nás trochu nespravodlivo známy najmä z postavy nízkeho zlomyseľného zlodeja so zlatým zubom z filmov Sám doma. Pesci sa údajne pre spoluprácu nechal nahovárať mimoriadne dlho a ponuku hrať vo filme odmietol aspoň 50 krát, pokým rolu mafiánskeho kmotra Russella Bufalina prijal.

Na výkonoch týchto troch osvedčených hercov a legendách žánru mafiánskych filmov stojí aj Irishman. Všetci traja hrajú výborne a napriek svojmu pokročilému veku stvárňujú svoje postavy v rôznych etapách ich životov. Tu však nastúpila technika a to tiež nie hocijaká. Revolučný spôsob nakrúcania na dve kamery a viac filmových objektívov naraz a digitálne spracovanie obrazu v postprodukcii spôsobili, že herci v prvej polovici filmu pôsobia  napriek svojmu vlastnému veku (76 - 79), primerane podstatne mladšiemu veku svojich postáv. Tento spôsob nakrúcania a následného omladzovania by mohol úplne zmeniť spôsob obsadzovania hercov do filmov - ich vek by viac nemusel hrať takú rolu, ako je tomu v súčastnosti.

Stopáž filmu je závratná: 209 minút, ale ja som sa skutočne nenudil ani jedinú sekundu. Napriek roku výroby 2019 a revolučnej technike použitej pri natáčaní, pôsobí film ako zo "starých dobrých gangsterských čias"; ako starosvetská mafiánska kriminálka, ktorá mohla byť natočená kedykoľvek, kľudne pred 20, 30, či 40 rokmi. Scorsese so svojím tímom proste odviedol svoju klasickú profesionálnu filmárčinu s nezameniteľným spôsobom rozprávania a dokonalým retro lookom.

Jediný problém som mal stým, že mafiánom v podaní tak skvelých hercov som držal palce, čo by znamenalo, že zlo má zvíťaziť nad dobrom. Jedine, žeby v tomto príbehu vlastne žiadne dobro nevystupovalo...

Za mňa jeden z filmov roka! Na Irishmana si rozhodne nájdite čas, pokiaľ máte radi klasické mafiánske filmy a gangsterky.

Íra si môžete kedykoľvek pozrieť na Netflixe, ktorý je pre nových zákazníkov prvých 30 dní zadarmo. The Irishman je dostupný s českým dabingom alebo titulkami.

Text: (c) Peter Janoviček 2019

Trailer k filmu:

Prašina je späť: temnejšia a nebezpečnejšia

Obálka knihy Prašina 2
 s údajným čiernym merkuritom,
nájdeným v prašinskom podzemí.

Výnimočný stav v Prahe! Evakuácia obyvateľov.
Pád vrtuľníku na Prašine!
Hrozí Prahe ďalší krchlebanský teroristický útok?

Takto nejak by zneli titulky pražských vydaní novín z prostredia nášho románu.
Po úspechu prvej Prašiny u čitateľov, i odbornej verejnosti (nominácia na cenu Magnesia Litera a udelené ocenenie "Cena učitelů za přínos k rozvoji dětského čtenářství") sa Vojtěch Matocha (1989) opäť vracia do tajomnej pražskej mestskej časti, kde nefunguje elektrina, ani žiadne výdobytky modernej techniky. A opäť s krásnymi ilustráciami Karla Osohy (1991), ktoré pomáhajú vytvárať z tejto série kult.

Keď som pred zhruba rokom a pol písal o prvom dieli Prašiny, akosi podvedome som tušil, že dobrodružstvám Jirky a En ešte nie je koniec. A ono im koniec asi tak skoro ani nebude. Matocha svoj tajomný svet otvoril čitateľom naplno a ukazuje sa, že jeho fantázia nepozná hraníc. Kým pri čítaní prvej polovice Prašiny 1 som si ešte myslel, že má ísť čisto o poctu Foglarovi, ale v jej závere už na moje prekvapenie prevládal žáner mestskej fantasy s prvkami steampunku, tak pri druhom dieli už ide o triler a miestami až horor. Popravde, prístupnosť pre čitateľov od 9 rokov sa mi zdá prinízka. Shelleyovská zápletka je vskutku nápaditá, ale dosť strašidelná a Krchleby - nová časť Prašiny, ktorú v knihe spoznáme je temná a riadne nebezpečná. Povedal by som, že našim hrdinom v nej bude prihárať, ale dej knihy sa odohráva v treskúcej zime (akú dnešné deti žiaľ čoskoro budú poznať ozaj iba z kníh), takže skôr budú tuhnúť mrazom, hrôzou a strachom. Prezrádzať a vysvetľovať čo to je čierny merkurit sa dopredu nesluší, preto čitateľ môže aspoň skúsiť hádať podľa titulnej fotky k tomuto blogu. 

Kniha má napätie, atmosféru, slušnú psychológiu postáv a láka mládež čítať. Verím, že na ďalší diel nebude treba dlho čakať...

Ide zima a Vianoce. Lepšiu knihu na zimné čítanie pod perinou pre Vášho dospievajúceho potomka asi nenájdete a zaručujem, že, pokiaľ sa do nej začítate, tak ju tak skoro neodložíte ani vy. Odporúčam ako vianočný darček!

Knihu na Slovensku vydalo vydavateľstvo Artforum a v Čechách nakladatelství Paseka.

(c) Text a foto: Peter Janoviček, 2019

Magický večer Glena Hansarda a jeho priateľov v bratislavskom Istropolise

Na sklonku dňa osláv 30. výročia Nežnej revolúcie sa konalo ešte jedno výnimočné podujatie; akási oslava hudby. V bratislavskom "Dome odborov Istropolis" od deviatej večer koncertoval írsky pesničkár Glen Hansard, ktorý spolu s kapelou predviedol publiku nevšedný hudobný zážitok.

Pódiová momentka z vystúpenia Glena Hansarda v Istropolise.

17. november 2019 bol pre mnohých dňom spomienok a nostalgie. Tridsiate výročie Nežnej revolúcie pritiahlo do bratislavských ulíc davy ľudí na početné podujatia. Hudba znela na viacerých z nich, ale dovolím si tvrdiť, že lepšia muzika ako v Istropolise sa hrala asi málokde.

Glen Hansard práve končí svoje tohtoročné európske turné (posledný krát zahrá ešte dnes večer v pražskom divadle Archa) k aktuálnemu albumu This Wild Willing. Predposlednou zastávkou jeho koncertnej šnúry bola Bratislava, do ktorej sa opakovane vracia. Po nezabudnuteľnom zážitku z jeho koncertu v marci 2016, o ktorom som písal tu, som vedel, že Glena si musím pozrieť a najmä vypočuť opäť.

Bratislavský Istropolis presne zapadol do atmosféry toho sviatočného dňa. V jeho interiéroch, by sa dal zriadiť skanzen komunizmu, lebo od oných dôb sa v ňom skutočne zmenilo iba máločo. Monštrózne chladné interiéry v štýle socialistického realizmu, podčiarknuté zimou, ktorá dnu panovala, predpokladám pripravili najmä zahraničným návštevníkom koncertu (veľmi dúfam, že Glen a kapela sa nenechali zaskočiť) večer zážitkovej kultúry.

Presne s úderom ôsmej na pódium vyšla Nina Hynes, pôvodom írska pesničkárka, ktorá momentálne sídli v Berlíne. Nina v doprovode dvoch hudobníkov predstavila svoje nové piesne a opakovane spomínala na svoju poslednú návštevu Bratislavy v roku 2007, ktorá jej príjemne utkvela v pamäti. Prekvapila aj svojou slovenčinou o ktorú sa sympaticky snažila.

Po zhruba štyridsať minútovom koncerte nasledovala krátka pauza a potom o deviatej sa pódiu konečne objavil Glen Hansard v sprievode ôsmich špičkových hudobníkov. Zaujal ma španielsky gitarista Javier Mas, ktorý hrával s Leonardom Cohenom a ktorého doslova virtuózne sóla obohatili večer.

Ako prvú skladbu muzikanti zahrali I'll Be You, Be Me z posledného Glenovho albumu, pri ktorej sa Glen Hansard okamžite dostal do varu a "zabil" svoju gitaru, keď ju rockerským spôsobom hodil na zem. Tej náhradnej, ktorú potom dostal od technika sa ospravedlňoval a na svoje nástroje v ten večer viac bral ohľad. Každopádne všetky, na ktorých Hansard počas večera zahral, dostali zabrať. Jeho živelný spôsob pódiového prejavu je už dostatočne známy a práve vďaka nemu, je Glen Hansard istota nezabudnuteľných hudobných zážitkov.

Ten kto si dopredu nenapočúval jeho aktuálny album, mohol byť z nových pesničiek, ktoré počas večera zazneli prekvapený. Hansard zmenil svoju klasickú polohu a rozhodne nie je hudobníkom, ktorého možno zaškatuľkovať do nejakého konkrétneho hudobného žánru. Z pôvodného folku ostalo na poslednom albume iba málo a svojím recitačným, šepkavým prejavom viac pripomína Leonarda Cohena, či Nicka Cavea. Akékoľvek porovnávanie by sa však asi Hansardovi nepáčilo. Vplyv mnohých významných umelcov na svoju tvorbu (na koncerte spomínal aj Boba Dylana) priznáva, avšak ide o konkrétne inšpirácie pre jeho piesne. Glen Hansard nepíše prvoplánové šlágre na otrepané témy. Jeho zaujímajú momenty, ktoré prežije a o ktorých potom napíše pieseň. Niekedy sú to drobnosti, niekedy silné témy, ako príklad spomínal zážitok z koncertu Boba Dylana, o ktorom si myslel, že bude jeho posledný a inšpiroval ho k napísaniu piesne. Nakoniec Dylana videl naživo opäť, ale pieseň ako svedok onoho momentu zostala.

Glen Hanrad nahral svoj nový album v Paríži, kde prežil niekoľko týždňov počas leta minulého roku. Ubytoval sa v Írskom kultúrnom centre, túlal sa Parížom a písal piesne. Natočil tu potom aj veľkú časť videoklipov k novému albumu. Vplyv Paríža a jeho multikultúrnosti je na albume citeľný. Znie na ňom perzština, objavujú sa orientálne znejúce prvky. 

Za mňa osobne, táto nová poloha Hansardovi veľmi svedčí. Dokázal to aj na včerajšom koncerte, kedy pódium bolo osvetlené slabými reflektormi, umiestnenými na stojanoch v polkruhu poza hudobníkov. Žiadne svetelné efekty, diváci na Hansardove želanie sediaci, bez miest na státie. Napriek obrovskej, neútulnej sále Istropolisu a stovkám divákov v nej (plno nebolo; miesta do bočných radov sály neboli v predaji a zopár desiatok z tých, ktoré sa predávali, zostali prázdne), mal človek pocit, že nachádza kdesi v starom zašlom parížskom divadielku, kde iba pre neho rozpráva Glen Hansard svoje životné príbehy. Rozprával aj doslova a dosť veľa. Hansard rád baví publikum historkami zo svojho na zážitky bohatého bohémskeho života. A má rád, keď publikum reaguje a baví sa. Potom je druhá Hansardova poloha, kedy rozpráva príbehy pomocou hudby. Recituje, šepká, melodicky spieva i reve. Občas nepotrebuje mikrofón a dokáže, že unplugged mu tiež svedčí. Skáče i kolíše sa ako šaman, ktorý zaklína svoje publikum.

Koncert, ktorý ťažko popísať a treba ho asi iba zažiť...

Zhruba po dvoch hodinách hrania sa Glen Hansard a kapela začali lúčiť, aby pridali ďalšiu polhodinu prídavkov. To je tiež typické pre tohto hudobníka. Na koncertoch ide na maximum a chce svojmu publiku odovzdať čo najviac. V tomto prípade hádam vyše dvadsiatky piesní a na záver divočina, kedy návštevníkov koncertu zavolal pod pódium, aby sa s nimi osobne rozlúčil. Končilo sa po pol dvanástej, ale napriek neskorej hodine sa ľudia, odchádzajúci z koncert usmievali.

Ak niekedy zbadáte, že Glen Hansard bude opäť hrať v Bratislave, tak neváhajte. Ceny lístkov nebudú nízke, ale za svoje peniaze dostanete starosvetsky-poctivý koncert hudobníka, ktorý miluje hudbu a svojim divákom chce odovzdať čo najviac energie a zážitkov. A to v dnešnej dobe už žiaľ nie je úplne bežné.

(c) Text a foto: Peter Janoviček, 2019

Mimozemšťan Štefánik a utópia tahitského štátu Slovákov

Obálka novej knihy Michala Hvoreckého 

Tahiti (Utópia), Marenčin PT (2019).

Tahiti s poznámkou v podnázve: Utópia, znie titul nového románu Michala Hvoreckého, ktorý bol verejnosti po prvý raz predstavený v pondelok 24. júna 2019 v priestoroch Pistoriho paláca v Bratislave. V diskusii s Petrom Michalíkom autor prezradil, že nápad na knihu nosil v hlave už takmer deväť rokov a do samotného písania sa pustil zhruba pred tromi rokmi. Jeho snahou bola demýtizácia Štefánika, ktorého osobnosť - aj pri príležitosti stého výročia úmrtia, v našej spoločnosti opäť nabrala na popularite.

Samotná kniha, autorom označená ako utópia, by ľahko mohla byť zaradená aj do kategórie literárnej science-fiction, v tomto prípade by sa jednalo o historickú fantastiku. Možno by pritom bolo vhodné opatriť ju poznámkou: Kniha nie je vhodná pre povahy citlivé na svoju etnicitu, a ľudí bez zmyslu pre iróniu a nadhľad. Čitatelia znalí Hvoreckého diela, však isto tušia, do čoho sa púšťajú, keď knihu začnú čítať.

Milan Rastislav Štefánik navštívil Tahiti - najväčší ostrov Francúzskej Polynézie, ktorý sa nachádza v súostroví Ostrovy Spoločnosti v Tichom oceáne, počas svojho života dva razy. Pozoroval tam Halleyho kométu a vytvoril jedny z prvých fotografií tejto oblasti. Dve jeho fotky zdobia aj Hvoreckého knihu - Štefánikov autoportrét a pravdepodobne jeden z prvých dodnes zachovaných aktov z tvorby slovenských fotografov. Nahá tahitská kráska, opierajúca sa o kmeň palmy.

Štefánik musel Tahiti milovať. Dokonca sníval o tom, že sa na tento rajský ostrov presťahuje. Dejiny mu však ako dobre vieme, plánovali iný osud.

Michal Hvorecký na tomto Štefánikovom sne vybudoval svoj sen literárny. Dej románu sa začína na parížskej Mierovej konferencii, ktorej priebeh je iný, než ako ho poznáme z učebníc dejepisu. Česi si založia vlastný štát a Slovensko zostane súčasťou Uhorska, kde sa k moci dostáva admirál Horthy. Uhorsko sa mení na fašistickú diktatúru, ktorá brutálne prenasleduje nemaďarské národy. Slováci sa rozhodnú opustiť domovinu a pod Štefánikovým vedením sa vydávajú na dlhú cestu za slobodou - na vzdialené Tahiti. Slovenský exodus nápadne pripomína európsku migračnú krízu z roku 2015. Slováci, ako národ, ktorý väčšinovo odmieta prijať utečencov, sa v Hvoreckého knihe sami ocitajú v pozícií migrantov, a pocítia na vlastnej koži nenávisť domáceho obyvateľstva krajiny, cez ktorú putujú (v tomto prípade Rakúsko). Pomoci sa im dostane až v Nemecku, odkiaľ vlakmi putujú do prístavu Le Havre, a odtiaľ loďou do Francúzskej Polynézie.
Kniha opisuje ako sa Slováci prispôsobujú novému životu na Tahiti a ako namáhavo budujú Nové Slovensko v tomto exotickom prostredí. Knižný príbeh sa odohráva v rozličných časových úsekoch, od roku 1911, až do roku 2020. Beh dejín však akoby nebolo možné zmeniť. Napriek odlišnému prostrediu vývoja, pripomína blízka budúcnosť tahitských Slovákov čosi, čo poznáme z našej vlastnej krajiny a doby.
Pri čítaní knihy som si nechtiac spomenul na Pišťankových džundžianskych Slovákov. Porovnávanie s tými tahitskými však prináša rozdiely. Peter Pišťanek svojich džundžianskych Slovákov písal s túžbou po niečom pôvodnom. Po národe neskazenom divokými 90. rokmi na Slovensku. Fantazíroval o krajine, do ktorej sa dá ujsť, ak človek chce nájsť ľudí žijúcich podľa určitých vzorcov, považovaných za tradičné.  Hvoreckého tahitskí Slováci však naopak dokazujú, že tomu, čo máme zakódované v našich génoch neutečieme, ani keď odídeme žiť na druhý koniec sveta.
Michal Hvorecký vo svojej knihe necháva Štefánika žiť o zopár rokov dlhšie, ale osud ho napokon dostihne a jeho lietadlo skončí vo vodách Tichého oceána. Osudu, ktorý mu bol určený, teda ani v tomto románe neutiekol.
Štefánik ako historická osobnosť s pestrým životom a aj mnohými rozporuplnými názormi, v projekcii ľudu na Slovensku, aj toho na Tahiti predstavuje typ superhrdinu.  V Hvoreckého opise, ktorý sa snaží o spoznanie jeho skutočnej tváre, je Štefánik zase akýmsi mimozemšťanom. Osoba, ktorý nezapadá do škatuliek a noriem svojej doby. Muž, ktorý v niektorých ohľadoch dokonca svoju dobu predbehol, v mnohých názoroch zase zaostal.

Kniha Tahiti (Utópia) mi niečím pripomenula Hvoreckého novelu Najhorší zločin vo Wilsonove zo zbierky Lovci a zberači. Nielen menom amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, ktorý v oboch knihách vystupuje, ale aj spôsobom, s akým autor narába s historickou látkou a pretavuje ju do svojho literárneho sveta. Toto nie je kniha, ktorá sa bude automaticky páčiť každému. K jej čítaniu možno treba mať určitý vzťah k histórií a zároveň ju vedieť brať s nadhľadom. V knihe absentujú dialógy a autor má vynikajúco naštudovanú historickú matériu, takže rozoznať rozprávanie o skutočných dejinách od autorovej fantázie môže byť pre čitateľa výzvou. 

Po grafickej stránke je kniha krásna. Či už obálkou a väzbou, ale aj typografiou a celkovým dizajnom od Pala Bálika.

Román Tahiti ukazuje správny spôsob, ako sa dá vyrovnávať so svojou národnou minulosťou. Je dôkazom, že sa to dá robiť inteligentne, s humorom, fantáziou a bez toho, aby sme sa brali smrteľne vážne.

(c) Text, koláž: Peter Janoviček 2019

Na koncerte "Jaro Filip 70" sa posielali gratulácie do neba

Grafika: Dr. Horák s Danglárovou ilustráciou

Do konca roka nám zostáva ešte viac ako šesť mesiacov, ale koncertná sezóna v Bratislave pravdepodobne predčasne vyvrcholila už v pondelok 24. júna. Aspoň čo sa koncertov domácich interpretov týka, určite. Veď na pódiu bratislavskej Axa Arény NTC sa v jeden večer a na jednom pódiu stretlo toľko zvučných mien slovenskej hudby a kultúry, ako tomu býva azda iba na veľkých festivaloch.

Cyrano sa vrátil domov na Novú scénu s novou energiou a osvedčenými piesňami

Foto: https://www.nova-scena.sk

AKTUALIZOVANÉ 25. 6. 2019
Moje prvé stretnutie s muzikálovým Cyranom z predmestia sa udialo v roku 1999 v Dome kultúry Ružinov. Nepatrím ku generácií, ktorá mohla obdivovať výkony Kamily Magálovej a Jozefa Benedika v pôvodnom naštudovaní rockového muzikálu z roku 1977 na bratislavskej Novej scéne. Napriek tomu, že verzia Cyrana z roku 1999 sa pozitívnej kritiky, ani diváckeho úspechu nedočkala, magnetofónovú pásku s oprášenými piesňami z muzikálu som mal poctivo napočúvanú a texty piesní si pamätám dodnes. Vtedajšie uvedenie muzikálu stavalo na výkone Dušana Cinkotu v úlohe Cyrana a Sone Norisovej ako Roxany, ktorí svojimi dobrými výkonmi pridali plusové body inak priemernému predstaveniu.
Keď sa ku mne pred nejakou dobou dostala správa, že Nová scéna ide Cyrana z predmestia uviesť opäť, vzbudila vo mne veľké očakávania a túžbu predstavenie vidieť. Mal som možnosť zúčastniť sa predpremiéry muzikálu 15. mája a následne jednej reprízy predstavenia.
Aký je teda Cyrano z roku 2019?


Aktuálny Cyrano z predmestia sa snaží byť predstavením pre všetkých. Ráta so silnou diváckou základňou generácie pôvodného uvedenia, ale rád by prilákal i mladých divákov, ktorí doteraz muzikál nepoznali. Práve prvá skupina divákov na predpremiére prevažovala a zdala sa spokojná, keď umelcov pri záverečnej ďakovačke ocenila búrlivým standing ovation. Rozmýšľam, ako bude na predstavenie reagovať súčasná generácia, ktorej je muzikál príbehom a vekom účinkujúcich predsa len podstatne bližšie. Ocenia dnešní mladí ľudia, odchovaní rapovou hudbou z mobilných telefónov krásu Hammelových a Vargových melódií, či Peterajove a Štrasserove texty piesní? Práve oné texty totiž zostali zachované v pôvodnej podobe a veta typu "Ja nekupujem na Korze, čo nosí sa a čo sa chce" dnes už nepôsobí príliš aktuálne. Naopak libreto Alty Vášovej sa napriek deklarovanému obdivu zo strany tvorcov nového spracovania muzikálu, dočkalo aktualizácie. Na pódiu sa spomína Instagram a súčasnú dobu autori celkom úspešne navodzujú aj vizuálne. Účinkujúci ďobú do mobilných telefónov, robia si selfie, a na veľkoplošnú obrazovku sú premietané titulné strany bulváru, informujúce o kariérnom vzostupe skupiny Kadeti, alebo neskôr "The Kadets",  aby zneli viac cool. Na repríze muzikálu, kedy v hľadisku prevažovali mladšie ročníky sa zdalo, že snaha autorov zafungovala a publikum bolo spokojné.

Veľmi pozitívnym prvkom predstavenia je osmečlenná živá kapela priamo na modernom pódiu, umiestnená po oboch jeho stranách na akomsi lešení (nápad, ktorý mi inak pripomenul Ďurovčíkového Jesusa). Na mnou videných predstaveniach spievali a hrali v hlavných úlohách Lukáš Pišta ako Cyrano, Romana Dang Van a Mirka Gális Partlová ako Roxana, a Vladislav Plevčík a Dárius Koči ako Ján. Bol to práve výkon Lukáša Pištu, ktorý tiahol celé predstavenie. Cyrano v jeho podaní bol maximálne uveriteľný od prvej sekundy na scéne. Drsný, drzý, ale napriek tomu s nežnou dušou. Postava Roxany v podaní Mirky Gális Partlovej bola uveriteľná, dobre zahraná a zaspievaná. Romana Dang Van sa v istom rozhovore zverila, že sa so svojou postavou úplne stotožniť nedokáže, čo bolo na predpremiére ešte trochu viditeľné.

Každopádne mladí energickí účinkujúci, spolu s kvalitne a chvíľami sympaticky tvrdo hrajúcou živou kapelou majú potenciál osloviť aj mladších divákov. Lebo postavy krčmára Ruda a jeho manželky Berty idú akoby na istotu pre starších divákov predstavenia, či už herecky, alebo spôsobom humoru.

Cyrano z predmestia je predstavenie, ktoré sa oplatí vidieť, ale porovnávať s čímkoľvek z minulosti neodporúčam. Je to nové predstavenie pre divákov z roku 2019, aj keď s priznanou nostalgiou a úctou jeho dnešných tvorcov k pôvodným autorom, čo napokon dokazuje aj maľovaná opona s členmi skupiny Collegium musicum a veľkým portrétom majstra Mariána Vargu uprostred.

Cyrano z predmestia * Divadlo Nová scéna Bratislava * Libreto: Alta Vášová * Hudba: Pavol Hammel, Marián Varga * Texty piesní: Kamil Peteraj, Ján Štrasser * Choreografia: Ladislav Cmorej * Kostýmy: Jarmila Ťažká * Scéna: Martin Novák * Dramaturgia: Dávid Hartl * Réžia: Patrik Vyskočil * V hlavných úlohách účinkujú: Cyrano: Ján Slezák/ Lukáš Pišta * Roxana: Mirka Gális Partlová/ Romana Dang Van * Ján: Dárius Koči/ Vladislav Plevčík. * V ďalších postavách sa predstavia: Karin Olasová, Lucia Vráblicová, Pavol Topoľský, Štefan Kožka, Peter Makranský, Róbert Halák a ďalší. * Muzikál sprevádza živá osemčlenná kapela.* Premiéra: 16. - 17. mája 2019.

Dobrodružstvo v temnej Prašine

Na Prašinu ma upozornila recenzia Vladimíry Šumberovej  - a priznám sa, stáva si mi to málokedy, ale po jej prečítaní som si knihu rovno objednal v kníhkupectve. Stará láska k Foglarovkám nehrdzavie a opäť ma pochytila chlapčenská túžba po dobrodružstve v temných pražských uličkách. Najprv som myslel, že román Prašina, autora Vojtěcha Matochy bude len akousi poctou Jaroslavovi Foglarovi s použitím schémy dobrodružstva partie detí (alebo skôr mladých ľudí) odohrávajúcej sa v tajomnej mestskej časti Prahy - v tmavých uličkách s dlažbou z mačacích hláv, spájajúcich malé námestíčka, cez sivé priechody, popod staré ošarpané domy...

V tomto prípade sa však nejedná o kopírovanie Foglara. Prašina nie sú Stínadlá a naši hrdinovia sa od Rýchlych šípov líšia minimálne vtom, že jeden člen partie je dievča, čo v príbehu patrične zamieša karty.
Vojtěcha Matocha (ročník 1989) je vyštudovaný matematik a pracuje ako vývojár mobilných aplikácií. Písaniu sa venuje od gymnázia, román Prašina je jeho literárnou prvotinou. A to takou podarenou, že veľmi dúfam, že sa písaniu bude venovať aj naďalej.
Dnešná doba čítaniu detí moc nepraje. Ponuka Young adult literatúry je pomerne široká, ale z môjho pohľadu prináša stále rovnaké témy. Je potešiteľné, že v Čechách sa našiel niekto, kto oživil domácu tradíciu mládežníckych knižných dobrodružstiev v jej najčistejšej podobe. Prašina sa odohráva v súčasnej Prahe, ale vďaka zasadeniu deja do fiktívnej mestskej časti Prašina, v ktorej nefunguje elektrina, mobilný signál, ani žiadne výdobytky modernej civilizácie, pôsobí príbeh ako Foglarovsky ladené, ale pritom stále originálne retro. Autor vskutku talentovane podáva opisy prostredia, postáv a má zmysel pre knižnú akciu. Hlavní hrdinovia zisťujú, že dnešná mládež, "zhýčkaná" modernou technikou, je napokon aj bez nej schopná prežiť tie najväčšie dobrodružstvá. Pri nich sa vyjasňujú povahy postáv a na povrch dostávajú dobré i zlé ľudské vlastnosti. Autor dokazuje, že romantika životov bez technológií, teda detstva našich starých mám a otcov nie je niečo zastaralé, ale skôr čisté. Bol to život, kedy ľudia na seba mali viac času a komunikovali priamo z očí do očí, prípadne pomocou listov. Príbeh vyzdvihuje silu priateľstva, ako ho poznáme od Foglara, ale zároveň doňho vnáša čosi moderné - ženský element a vzťahovú tému.

O príbehu románu Prašina sa nechcem príliš rozpisovať, pokazil by som jeho prípadným čitateľom zážitok. Knihu odporúčam všetkým, ktorým v duši zostala spomienka na či už vlastné dobrodružstvá s partiou kamarátov, alebo aspoň tie literárne. Mladým ľuďom zase kniha dokáže, že zábavu môžu zažiť aj offline a možno väčšiu, ako si vôbec vedia predstaviť.
Veľmi by som si želal ešte minimálne jeden románový návrat do Prašiny, mám tušenie, že stále zopár tajomstiev ukrýva.


Román Prašina autora Vojtěcha Matochy vydalo vydavateľstvo Paseka v roku 2018. Jeho súčasťou sú krásne ilustrácie od Karla Osohy.

Ilustrácia z knihy Prašina.

(c)  Karel Osoha

Tajný život húb Roberta Hofrichtera

Aktualizované, 15. mája 2018: 

Chodíte radi na hríby a fascinuje Vás šerý svet pod mohutnými korunami stromov? Milujete záhady prírody, ktoré pred zrakom bežných ľudí zostávajú často utajené? Ak áno, odporúčam Vám novú knihu môjho strýka Roberta Hofrichtera, ktorá práve vychádza v slovenskom jazyku pod názvom "Tajný život húb"

Sissi v SND uteká tak trochu aj pred svojimi divákmi

Zdroj: www.snd.sk

"Viete aká je Sissi nevypočítateľná!
Koľkokrát mi pripomína ušľachtilé kone, ktoré tak miluje. Tiež sú to silné individuality."
Viliam Klimáček: Sissi (úteky Alžbety Rakúskej)

Navštíviť predstavenie Činohry SND Sissi (úteky Alžbety Rakúskej) bola pre mňa takmer povinnosť. Som spoluautorom dvoch kníh, ktoré ťažia z nostalgie po zaniknutej Rakúsko - Uhorskej monarchii. V Rakúsku, kde obe knihy vyšli, je táto nostalgia stále veľmi silná a tematika K. u K., teda všetko čo sa týka Franza Josefa, Sissi, histórie a tradícií tej doby, je divácky, či čitateľsky obľúbená. Keďže túto tematiku z rakúskej strany poznám relatívne dobre, bolo pre mňa lákavé zistiť, ako si so Sissi a jej dobou poradil tvorivý tím z uhorskej časti bývalej monarchie.
Pri "modernej historickej dráme" Sissi (úteky Alžbety Rakúskej) ide pritom o uhorské spojenie par excellence. Autorom hry je oceňovaný slovenský dramatik Viliam Klimáček a o réžiu sa postarala maďarská režisérka Eszter Novák. Predstavenie zároveň spojilo viacerých talentovaných umelcov z oboch brehov Dunaja, ktorým v hereckej rovine kraľuje "cisárovná" Táňa Pauhofová.

Viliam Klimáček spomína na svoje tvorivé stretnutie so Sissi ako na "najpríjemnejšie stretnutie ostatných rokov", čo je po divadelných hrách na témy komunizmus, či holokaust ľudsky pochopiteľné. Autor hru pôvodne napísal ako komornú drámu a až po objednávke od Slovenského národného divadla hru prepísal pre veľké javisko Činohry SND. Sympatickým gestom sa mi javí autorova snaha prezentovať Sissi ako "našu" cisárovnú, "pretože bola aj vládkyňou Uhorska, teda aj dnešného Slovenska", načo sa pri výučbe dejepisu u nás niekedy zabúda. Z hry cítiť, že autora téma bavila. Ako trochu kontraproduktívne sa mi však javí jeho snaha vtesnať to množstvo dobových vedomostí a informácií, ktoré si vyrešeršoval, do samotného deja hry.
Režisérka Eszter Novák mala neľahkú úlohu previesť hru (pre ňu v cudzom jazyku), s množstvom hercov na rozsiahly priestor javiska Veľkej sály Činohry SND. Spôsob akým to urobila, vo mne nezanechal žiadnu hlbšiu emóciu, čo pri divadelnej dráme s dĺžkou vyše tri hodiny chápem ako problém. Tak ako jej spôsobu réžie nemám čo vytknúť, tak veľmi nemám ani čo pochváliť.
Pochváliť naopak musím krásne dobové kostýmy Petra Čaneckého a herecké výkony.
Veľkým plusom celého predstavenia je obsadenie Táne Pauhofovej do titulnej role Sissi. Pauhofová predviedla herectvo na vysokej úrovni  a vďaka jej výkonu nadobúda dlhá historická hra punc niečoho vyššieho a lepšie zapamätateľného. Z hercov musím vyzdvihnúť talentovanú poslucháčku VŠMU Moniku Potokárovú, ako milenku korunného Princa Rudolfa a aj samotného Rudolfa vo výbornom podaní Daniela Fischera.

Cisárovná Sissi bola svetobežníčka a utekala do sveta pred Viedňou, všetkou jej nemennosťou, zošnurovanosťou a konzervativizmom. Divadelná Sissi v snahe dostať do divákov čo najviac informácií, akoby išlo o encyklopédiu monarchie Dvojhlavého orla, prepísanú do divadelnej hry, zase uteká pred svojimi divákmi. Uteká niekam, kde sa divák počas predstavenia pozerá na hodinky a ku koncu sa už netrpezlivo mrví na svojom sedadle.
Mohla to byť skvelá dvojhodinová komorná dráma na malom javisku Štúdia, ktorá by divákov priklincovala k sedadlám. Takto je to veľkolepá historická freska, ktorej niečo chýba. Možno poznanie, že menej je niekedy viac.

(c) Text: Peter Janoviček, 2016


Viliam Klimáček: Sissi (úteky Alžbety Rakúskej)
Premiéra: 7. a 8. júna 2016 v Sále činohry SND
Viac o predstavení na webe SND

Upútavka k predstaveniu:

Hollywoodsky hudobný mág Hans Zimmer očaril Bratislavu

Foto: Predpredaj.sk

HANS ZIMMER je pravdepodobne najznámejší a najúspešnejší filmový skladateľ súčasnosti. Jeho muzikantský rukopis je všeobecne známy a jeho meno sa stalo synonymom hollywoodskej filmovej hudby. Zimmer skomponoval hudobný sprievod k toľkým komerčne úspešným filmom, že jeho hudbu pravdepodobne niekedy počul každý z nás. Z dlhého zoznamu filmov, pod ktoré sa Zimmer ako skladateľ podpísal spomeniem aspoň zopár: Rain Man, Leví kráľ, Tenká červená čiara, Gladiátor, Posledný samuraj, Da Vinciho kód, Piráti Karibiku, Sherlock Holmes, Počiatok, Interstellar.
Hans Zimmer je držiteľom ceny Americkej akadémie filmových umení a vied Oscar za hudbu k filmu Leví kráľ a dvoch Zlatých glóbusov za hudbu k Leviemu Kráľovi a filmu Gladiátor.

Nestáva sa často, aby takto svetovo úspešný skladateľ prišiel osobne odprezentovať svoju hudbu slovenskému publiku. Bratislava mala to šťastie, že sa ocitla na zozname 32 miest, do ktorých Hans Zimmer počas svojho úplne prvého európskeho turné s koncertnou show Live On Tour zavítal. Kto sa koncertu na bratislavskom Zimnom štadióne Ondreja Nepelu zúčastnil, rozhodne kúpu lístkov neľutoval.

Bratislavský zimný štadión, ktorí naplnili zväčša mladšie ročníky,  netrpezlivo čakal na 19. hodinu a desiatu minútu, kedy na pódium vyšiel Hans Zimmer a po slovensky pozdravil  publikum. Potom už prešiel do angličtiny a ukázalo sa, že Zimmer je veľmi výrečný interpret, ktorý svojich divákov po celý večer bavil historkami, spojenými s predstavovaním jednotlivých piesní, čo publikum vždy náležite ocenilo potleskom.
Hans Zimmer sa ešte pred koncertom vyjadril, o čo mu počas jeho show ide:

"Pokúšam sa o to, aby bol koncert spoločným zážitkom, aby som si ho užil ja i obecenstvo. Dnes je život ťažký, ľudia majú problémy s peniazmi, skutočne sa zdierajú v práci. Chcem, aby keď si prídu pozrieť niečo, na čom som pracoval, aby vedeli, že to bude zážitok, že to bude iné, že sa aspoň na dve a pol hodiny spolu prenesieme do iného sveta." (Zdroj: Teraz.sk) 

Treba uznať, že presne naplnil svoj cieľ. Bolo vidno, že koncertovanie pred vypredanou halou ho skutočne baví a že túto show nerobí z povinnosti, ale preto, že chce ukázať ľudom svoju hudbu, ako ju cíti on. Vo filmoch, pre ktoré Zimmer komponuje hudbu, často jeho muzikantské motívy zanikajú v spŕške špeciálnych efektov a nahusteného deja. Preto je evidentné, že ho nesmierne teší, keď môže svoju hudbu prezentovať podľa seba, ako hlavný bod programu. Videoprojekcia počas koncertu neukazovala žiadne ukážky z filmov, tie boli pripomínané skôr iba v náznakoch, ako napríklad letiace netopiere počas hudby z Nolanovho Batmana.
Hansa Zimmera na pódiu doprevádzala koncertná kapela, sláčikové zoskupenie mladých hudobníčok, Český národný symfonický orchester a vyše dvadsaťčlenný spevácky zbor, ktorí dohromady vytvárali neuveriteľne monumentálne prevedenie už aj tak silných filmových melódií.
Zladenie hudby so svetelnými efektami bolo dych vyrážajúce a postaralo sa skutočne o zážitok nielen pre sluch ale aj zrak divákov. Hudba bola ozaj hlasná a chvíľami rezonovala celá hala - presne takto to má Zimmer rád a človek tento zážitok pozná z návštevy kina pri každom filme, ku ktorému Zimmer komponoval soundtrack.
Trojhodinový večer bol rozdelený do dvoch častí. V prvej polovici koncertu zahral Zimmer a jeho hudobníci skladby, na ktoré publikum čakalo. Išlo o melódie a suity z filmov ako Šofér slečny Daisy, Gladiátor, Da Vinciho kód, Leví kráľ (pieseň z neho prišiel zaspievať pôvodný interpret skladby Lebo M.z Južnej Afriky), Piráti Karibiku, alebo Sherlock Holmes. Pri posledne menovanom filme, ma trochu zamrzelo, že ostala nevyužitá príležitosť pozvať na pódium skupinu Sendreiovcov, ktorí boli v sále prítomní a ktorých Hans Zimmer objavil, keď po celej Európe hľadal originálnu cigánsku kapelu pre hudbu k filmu Sherlock Holmes 2: Hra tieňov. Koncert na bratislavskom zimnom štadióne totiž nebola prvá Zimmerova návšteva Slovenska. Sám spomenul svoju návštevu Košíc, počas hľadania vhodných rómskych hudbníkov a s humorom dodal, že má pocit, že strávil na Slovensku viac času vo svojom vlastnom rodisku.

V polovici  koncertu Hans oznámil "Luftpause", po ktorej sa vrátil s ďaleko temnejšou časťou svojej show, ktorá divákov doslova prikovala k sedačkám. Ukázalo sa, že pre zážitok, na aký si inokedy chodíme do kina, nie sú potrebné filmové obrázky. Hans Zimmer dokáže rozprávať hudbou, ktorej dojem doplnili kreatívne videoprojekcie a svetelná show. Táto časť venovaná najmä supehrdinovsko - Nolanovskej časti Zimmerovej tvorby obsahovala melódie z filmov ako The Amazing Spider-Man 2, Batmanovskej trilógie, Interstellar a na záver ako prídavok famózna skladba Time z filmu Inception, po ktorej záverečný potlesk a ovácie publika otriasali halou.

Koncert Hansa Zimmera bol zážitok. V tom sa zhodujú nadšení diváci jeho show po celej Európe. Niektorí spomínajú, že lepší koncert nikdy nevideli. Ťažko to objektívne posúdiť, ale treba priznať, že Hans Zimmer so sebou priniesol niečo z pozlátka a zážitku, aký vie vytvoriť jedine Hollywood. Slová ako zimomriavky, monumentálnosť, záplava emócií a energie, ale aj vtip a humor najlepšie vystihujú Zimmerov koncert. Záverečné standing ovation bolo teda namieste a treba veriť, že sa Hans Zimmer ešte raz do Bratislavy vráti - bude tu na neho čakať veľa verných fanúšikov.

(c) Text: Peter Janoviček, 2016


Na záver zopár dojmov z koncertu Hansa Zimmera v Bratislave, ako ho zaznamenali sociálne siete:

Glen Hansard opäť nadchol bratislavské publikum

V pondelok 7. marca 2016 zažila zaplnená bratislavská Stará tržnica koncert, na ktorý stovky zúčastnených divákov tak skoro nezabudnú: Glen Hansard so svojou kapelou zavítal po troch rokoch do nášho hlavného mesta a ako špeciálneho hosťa si priviedol Markétu Irglovú. Oscarové duo sa tak opäť ocitlo spolu na pódiu a postaralo sa o nevšedný hudobný zážitok.

Nepatrím k častým návštevníkom koncertov, ale keď som sa dozvedel, že do Bratislavy zavíta írsky hudobník Glen Hansard, tak som si lístok na jeho koncert jednoducho musel kúpiť. Hansardovu hudbu mám napočúvanú na Spotify a mám ju veľmi rád, ale chýr o jeho koncertných vystúpeniach sľuboval, že naživo to bude ešte väčšia paráda.
Veľmi som sa potešil, keď usporiadateľ koncertu pred časom oznámil meno dovtedy utajeného špeciálneho hosťa a stala sa ním Markéta Irglová, takže som dostal namiesto koncertu jedného môjho obľúbenca, rovno koncert dvoch.
Markéta nastúpila na pódium presne o 19.00 a v štyridsaťminútovom bloku zahrala výber piesní zo svojho posledného albumu Muna, spolu so staršími pesničkami a piesňou Remember Me, ktorá sa ešte na žiadnom jej albume neocitla. Markéta Irglová mala pomerne ťažkú úlohu na veľkom pódiu osamotenej predskokanky, len s klavírom a svojím spevom, čoho si bola vedomá, ďakujúc publiku za pekné prijatie.
Po krátkej prestávke, nastúpil o ôsmej hodine na pódium Glen Hansard so svojimi hudobníkmi a názorne predviedol, prečo je chýr o jeho koncertoch pravdivý. Ťažko mi je opísať niečo, čo musí človek zažiť, aby pochopil aké emócie Hansard počas koncertu svojím divákom odovzdáva. Je to mix smiechu i smútku, radosti zo života, plný hudobného rebelstva a úplného odovzdania sa divákom. Glen Hansard má na pódiu toľko charizmy, že si na ňom môže dovoliť urobiť a povedať v podstate hocičo a publikum to ocení nadšeným potleskom a smiechom a tak si napríklad diváci vypočuli historky o tom ako robil pesničku pre film The Hunger Games, alebo komentár o jeho pocitoch z bratislavskej Starej tržnice, ktorej veľké priestory v ňom vyvolali obavy.
Po hodine a pol koncertu sa Glen Hansard a jeho hudobníci so sálou rozlúčili, aby naštartovali takmer hodinovú šou hudobných prídavkov. Prekvapením bolo, keď sa Hansard po odchode z pódia zrazu objavil na opačnej strane tržnice, pri hlavnom vchode, kde vyskočil na pripravené minipódium a v tesnom zovretí svojich fanúšikov, spolu s dvomi muzikantmi zahrali pre tlieskajúcu halu.
Ku koncu koncertu na pódium opäť prišla Markéta Irglová, aby spolu s Glenom Hansardom zaspievali "povinnú" oscarovú skladbu Falling Slowly a na záver dojímavú Her Mercy.

Koncert Glena Hansarda v Bratislave, v rámci jeho turné Didn’t He Ramble, nazvaného podľa jeho posledného albumu (inak nominovaného na cenu Grammy ako najlepší folkový album) dokázal, že 45 ročný Ír rozhodne patrí na pódium a pred divákov a môžme len dúfať, že na jeho najbližšiu návštevu v Bratislave nebudeme musieť dlho čakať.



Text: Peter Janoviček, 2016

Rácz: z kotolne do Národného divadla

Obrázok: www.snd.sk, Kresba: Danglár

Kultový román Petra Pišťanka Rivers of Babylon (1991) patrí k tomu najlepšiemu v slovenskej ponovembrovej literárnej tvorbe. Autor sa svojím dielom o vzostupe jednoduchého dedinčana Rácza z kotolníka na veľkopodnikateľa zaradil medzi slovenských klasikov a román sa dočkal dvoch knižných pokračovaní a filmovej podoby. Peter Pišťanek minulý rok tento svet náhle opustil a nedožil sa tak uvedenia jeho vrcholného diela na javisku našej prvej divadelnej scény.
Divadelnú adaptáciu románu Rivers of Babylon, ktorú napísal, zrežíroval a aj scénu navrhol slovinský režisér Diego de Brea, som mal možnosť vidieť v predpremiére v Štúdiu Činohry Slovenského národného divadla.

Priznám sa, že na predstavenie som išiel s obavami. V minulosti sklamaný z filmového spracovania môjho obľúbeného románu, som neveril, že tu ešte môže vzniknúť niečo, čo presne zachytí ducha knihy.
Nuž, ani pri divadelnej adaptácií sa tak nestalo. Po prečítaní prvých negatívnych reakcií na internete však nechcem lámať nad predstavením palicu.
Napríklad herecké výkony všetkých hercov sa mi páčili: Milan Ondrík ako Rácz, odlišný od stvárnenia tejto postavy Andrejom Hrycom vo filmovom spracovaní, rovnako Ráczove ženy Silvia a Lenka, v podaní skvelej Petry Vajdovej a Moniky Potokárovej. Video Urban Alexandra Bártu ma príjemne prekvapil, rovnako ako Ďula Roberta Rotha, ktorý akoby svojej postave pridal časť svojej osobnosti. A napokon musím spomenúť výstup, ktorý funguje a je zábavný asi hlavne vďaka hercom: švédsky sexturista Hurensson - Ľubomír Paulovič, chce zviesť Video Urbana - Alexandra Bártu, ponúkajúc mu ako odmenu za sexuálne služby vysnívanú videokameru. Vtip tomu dodáva komentátor tejto scény Fredy Špáršvajn: Branislav Bystriansky. Práve sním sa spája dojímavý záver predstavenia, kedy Rácz a jeho družina na scéne, plní odhodlania hľadia do budúcnosti, ktorej budú vládnuť, pričom sa zároveň objavujú aj na monitore, umiestnenom na javisku, v zábere ktorého na nich blýskajú blesky fotoaparátov. A práve v tom zábere stojí popri nich nenápadná postava, ktorá sa na javisku nenachádza. Je to Fredy Špáršvajn, ktorý pripomína zosnulého Petra Pištanka, ktorý už osobne prísť nemohol.
Myslím, že Rivers of Babylon Diega de Breu má potenciál stať sa divácky navštevovaným predstavením. Predsa len takúto zmes vulgárneho jazyka, sexuálnych scén a známych hercov, hrajúcich vskutku bizarné postavy, nevidno každý deň a divákov asi pritiahne, aj keď stále uvažujem, či by adaptáciu románu nebolo bývalo lepšie zveriť niekomu, kto osobnosť Petra Pišťanka a jeho zmysel pre humor lepšie chápe. Hra ktorá vznikla, je viac drámou ako komédiou a keď zabáva, tak sa diváci smejú, najmä na prvoplánových "kokot - piča" dialógoch. Pišťanek predsa len používal expresívny jazyk akosi prirodzenejšie a rozhodne nie samoúčelne. Režisér Diego de Brea si z románu vybral a na svojích postavách zdôraznil lásku k peniazom a honbu za majetkom. Kritika kapitalizmu ako celku však podľa môjho názoru nebola nosnou myšlienkou Pišťankovho románu. Išlo tam viac o začiatok devädesiatych rokov a celú tú "divočinu", ktorú so sebou prinášali: od zúfalej snahy obyčajných ľudí, čo najrýchlejšie na zmene režimu zarobiť a zabezpečiť si "normálny" život, cez zákulisie odovzdávania moci komunistov - eštebákov, novej vládnucej triede (alebo často ich vlastná transformácia na novú vládnucu triedu), ale aj o osudoch ľudí, ktorí túto zmenu nezvládli.
Milovníkov Pišťankovho románu z radov intelektuálov (podľa prvých reakcií z Facebooku), predstavenie nenadchlo. Rovnako asi nie je určené pre konzervatívne a staršie publikum, ktorému môže táto hra spôsobiť menší šok. Podobne nie som si istý, či divák, ktorý román nepozná, bude chápať všetky dejové súvislosti a rozumieť konaniu postáv.
Za seba ale môžem povedať, že sa mi predstavenie páčilo. Je v tom istý druh nostalgie za tým, čo bolo, za knihou, ktorú mám rád a autorom s obrovským talentom, ktorý už nič viac nenapíše. Väčším potešením ako hrubý humor sú pre mňa oživené obľúbené postavy a repliky z knihy. Rozmýšľal som nad tým, čo by On, Pišťanek povedal o tomto predstavení. Neviem sa ale rozhodnúť. Keď nič iné, tak je dobré, že postava Rácza žije v ďalšom umeleckom stvárnení, lebo stále je čo pripomínať...

Ľudí ako Rácz, bolo po novembri 1989 na Slovensku veľa. Vyliezali ako šváby z kanálov, hneď ako zacítili zmenu pomerov. V čase, kedy "obyčajní ľudia" ešte na námestiach štrngali kľúčmi, oni už zariaďovali prvé kšefty. Ich vzostup bol raketový a bezohľadný a kým sa ostatní zobudili zo sna a pochopili nové možnosti, ktoré im doba slobody prináša, nová "elita", už držala krajinu pevne v rukách. Títo Ráczovia si boli veľmi dobre vedomí, že ľudská pamäť je krátka a časom sa zabudne, kto sú a odkiaľ je ich majetok. Možno ešte niekto v budúcnosti vytiahne ich eštebácko-mafiánsku históriu, ale bude rýchlo zadupaný do zeme najnovšími správami z farebných časopisov, reportážami v Smotánke, článkami v módnej polícií, a knižnými memoárami týchto šeliem.... jedna z nich to vraj ako literárna postava dotiahla až do Národného divadla.

Peter Janoviček, 2016



Osoby a obsadenie:
Rácz: Milan Ondrík
Donáth: Emil Horváth
Silvia: Petra Vajdová
Lenka: Monika Potokárová, poslucháčka VŠMU
Video Urban: Alexander Bárta
Ďula:  Robert Roth
Fredy Špáršvajn: Branislav Bystriansky
Hurensson/Zdravko: Ľubomír Paulovič
Riaditeľ hotela: František Kovár
Edita: Diana Mórová
Eržika Kiššová: Dominika Kavaschová
Kišš: Ivan Vojtek
Ribana: Zuzana Kocúriková
Vedúci reštaurácie: Peter Brajerčík, ako hosť
Bartaloš/Mozoň: Tomáš Magát, poslucháč VŠMU

Dracula nezostarol ani po dvadsiatich rokoch

Foto : Predpredaj.sk

Neuveriteľných dvadsať rokov uplynulo od momentu, kedy sa na javisku pražského Kongresového centra divákom prvýkrát predstavil knieža Dracula a spôsobil na českej muzikálovej scéne dovtedy nevídaný ošiaľ.
Prvé naštudovanie muzikálu Karla Svobodu, Zdeňka Borovca a Richarda Hesa, v nezabudnuteľnej réžií Jozefa Bednárika videlo do roku 1998 neuveriteľných 1,2 milióna divákov a dočkalo sa 1100 repríz.
Ja sám som Draculu videl prvýkrát v roku 1998, kedy ho začali uvádzať v bratislavskom Istropolise so slovenskými alternáciami. Hoci ubehlo už 17 rokov, stále mám v hlave veľmi silnú spomienku na toto predstavenie a odvtedy som mal nesplnený muzikálový sen - totiž vidieť Draculu s Danielom Hůlkom v hlavnej úlohe, pretože v predstavení, ktoré som vtedy videl ja, neúčinkoval. Takisto mám odvtedy doma vyšúchanú magnetofónovú pásku, vďaka ktorej poznám pesničky muzikálu takmer naspamäť.
Dočkal som sa včera, kedy sa Dracula do Bratislavy vrátil v predstavení "Dracula 20 rokov - Pocta autorom" v réžií Filipa Renča. Popri predstavení v Kameňolome pod Pezinskou Babou, ktoré sa konalo v júni, avšak pri takmer zimnom počasí, kedy diváci trpeli spolu s účinkujúcimi a Košickom predstavení, ktoré sa bude konať 24. novembra sú to jediné tohtoročné možnosti, kedy sa muzikál na Slovensku dá vidieť.

Bratislavské predstavenie v Slovnaft aréne neoplývalo úplne divadelnou náladou, na akú som zvyknutý - divadlo pre 6000 ľudí je niečo, čo som doteraz nezažil. Zo sektoru B1, kde sme sedeli, človek len ťažko dovidí na pódium, našťastie vďaka veľkoplošným obrazovkám sme mali prehľad, čo sa na pódiu deje, aj keď treba podotknúť, že kamera chvíľami nestíhala a namiesto hercov snímala orchester. Nevedel som, čo presne mám čakať od zvuku vo veľkej hale, ale nakoniec, azda na pár zádrheľov, bol zvuk celkom slušný.

Slovnaft Aréna pred začiatkom predstavenia.
Foto: autor

Samotné predstavenie v takej veľkej aréne na mňa pôsobilo ako niečo medzi divadelnou show a koncertom. Daniel Hůlka, na ktorého výkon som sa netešil iba ja, ale asi všetci diváci v sále, nesklamal a potvrdil, že on je "pravý" Dracula. Spevácky bol skutočne vynikajúci a aj keby človeka na predstavení nezaujalo nič iné, tak kvôli jeho speváckemu výkonu sa muzikál oplatí vidieť. Pochváliť ale musím aj ostatných účinkujúcich, z ktorých som poznal iba Leonu Machálkovú, ktorá v predstavení hrá tiež už do začiatku. Páčil sa mi výkon Kamily Nývltovej v úlohe Adriany/Sandry a rovnako "šašek, sluha, profesor" v podaní Tomáša Trapla. Skvelí boli tanečníci a viac vďaka obrázkom z predstavenia ako osobnému vnemu musím pochváliť krásne kostýmy.
Páčilo sa mi, ako boli v predstavení ponechané nápady režiséra Bednárika, ale všimol som si určitých zmien, ktoré urobili terajší tvorcovia hlavne v druhej polovici predstavenia (kde sú motorky? :D).
Každopádne finále bolo skvelé a mrazivé - presne ako má byť a publikum dalo svoje nadšenie patrične najavo búrlivým potleskom a ováciami.

Milým prekvapením bol úplný záver, kedy sa vyjasnilo, čo presne sa myslí názvom "Pocta autorom". Na pódium prišiel veľká detský spevácky zbor, ktorý zaspieval piesne z muzikálu, pričom na plátna boli premietané zábery dnes už nežijúcich tvorcov a pôvodného režiséra Draculu. Vskutku dojemný moment, ktorý publikom ocenilo potleskom.

Ja za seba musím bratislavské predstavenie muzikálu Dracula pochváliť - bol to skutočne zážitok, na ktorý som dlho čakal a ktorý stál na návštevu. Potvrdzuje sa, že muzikál Dracula je zaslúžene legendou svojho žánru a ktorý aj po dvadsiatich rokoch nestratil nič zo svojich kvalít.


A na záver zopár dojmov z predstavenia, ktoré som našiel na sociálnych sieťach, špeciálne odporúčam túto peknú fotogalériu:

photo: reefe | www.reefe.sk
Posted by reefe on Friday, November 20, 2015

Ďakujeme Bratislava!Tešíme sa Košice!Aj so špeciálnym bonusom na záver-Poctou Autorom...
Posted by Jano Kakaščík on Saturday, November 21, 2015

Takto to vyzeralo dnes na predstavení v Bratislave... ďalšia skvelá show nás čaká už v utorok v Košiciach!
Posted by Dracula 2015 on Friday, November 20, 2015

A je to tady! Dnes Dracula v Bratislave a 6000 lidi v hale
Posted by Kamila Nývltová on Friday, November 20, 2015

🕸🗡🔥 #dracula #2015 #bratislava #muzikal #slovakia

Fotka uverejnená používateľom Dominik Besler Production (@dominikbesler), Nov 20, 2015 o 3:04 PST

🕸🗡🔥 #dracula #2015 #bratislava #muzikal #slovakia #backstage #aaapass

Fotka uverejnená používateľom Dominik Besler Production (@dominikbesler), Nov 20, 2015 o 3:03 PST

Dracula Pocta autorom ❤️❤️ #musical#dracula#performance#bratislava#art#slovakia#instamood#instafollow#iphonesia

Fotka uverejnená používateľom @klaudi_kovagoova, Nov 20, 2015 o 2:39 PST

OBSADENIE :
Dracula : DANIEL HULKA
Lorraine: LEONA MACHÁLKOVÁ
Adriana/Sandra : KAMILA NÝVLTOVÁ
šašek, sluha , profesor : TOMÁŠ TRAPL
Steven : JOSEF VÁGNER


Text: (c) Peter Janoviček, 2015

Miesto činu: Prešporok

Záhadné zločiny, hrôza a temné tajomstvá obostreli moje rodné mesto

Meno slovenského spisovateľa Juraja Červenáka som posledné roky registroval, ale vinou mojej miernej ignorancie domácej literárnej tvorby (až na diela Petra Pištanka, Michala Hvoreckého a zopár detektívok Dominika Dána) som sa k jeho knihám dostal až teraz. Na Červenáka ma naposledy upozornil Facebook albumom fotiek z krstu jeho poslednej knihy "Ohnivé znamenie" v bratislavskom Martinuse. Veľmi ma zaujalo, že sa jedná o historickú detektívku odohrávajúcu sa v Prešporku 16. storočia. Práve Prešporok a jeho dejiny je téma, môjmu srdcu blízka a preto som sa rozhodol, že si túto knihu nemôžem nechať ujsť. Ako som hneď zistil, "Ohnivé znamenie" je tretí diel série "Kapitán Stein a notár Barbarič"(v slovenčine vydáva vydavateľstvo Slovart) a kedže neznášam začať čítať príbehy niekde od prostriedku, tak som si zaobstaral najprv prvý diel s názvom "Mŕtvy na Pekelnom vrchu", neskôr "Krv prvorodených" a prečítal všetko po poriadku.

Pre tých, ktorí sú tak trochu pozadu a "objavili Ameriku" podobne ako ja až teraz, ponúkam zopár riadkov o hlavných postavách tejto knižnej série.
Ústrednými postavami sú už spomínaný kapitán Joachim Stein, rytier zo Striebornej skaly- veterán protitureckých vojen. Úzkoprsý, večne namosúrený, ale zato hrdina, ktorý nepozná strach. Jeho opakom je notár Matej Barbarič z Banskej Štiavnice: voľnomyšlienkár, milovník vína, dobrého jedla a žien. Trochu strachopud, ale zato s darom reči a diplomacie. Ako autor sám uvádza, ide o jedinú z trojice hlavných postáv, založenú na skutočnej historickej osobnosti. Túto dvojicu dopĺňa pre mňa osobne najzaujímavejšia postava kaprála Bohdana Jaroša, syna pražského kata Václava Jaroša, ktorý však zanechal výnosné rodinné povolanie a zbehol k vojsku. Táto tajomná a mĺkva postava vie čitateľa prekvapiť duchaplnosťou a odvahou. Temnou stránkou kaprála Jaroša je do vienka mu daná znalosť ľudskej bolesti, ktorá je často úspešne využívaná na nútené doznanie sa vinníkov trestných činov, ktoré traja hlavní hrdinovia vyšetrujú. Nejde pri tom o žiadnych samozvaných detektívov, ich pátranie posvätil samotný následník trónu arcivojvoda Matej Habsburský, ktorý ich poveril pátraním po zločincoch, ohrozujúcich ríšu.

"Niektoré vaše metódy sú drastické, ale rozhodne účinné. Rázny postup vám nevyčítam. Preto pri sebe nosíte moju pečať, aby sa vám každý bez rečí podriadil. Lenže tentoraz ste konali na vlastnú päsť. Bez môjho vedomia ste obrátili hore nohami hlavné mesto Uhorska."
Arcivojvoda Matej Habsburský v románe Ohnivé znamenie

A teraz konečne k samotnému románu "Ohnivé znamenie". Na tomto mieste nebudem z príbehu vyzrádzať nič viac, ako to, čo sa dočítate aj z knižnej obálky. Sám nemám rád, keď sa v recenziách, alebo článkoch o knihách dozviem detaily o deji knihy a navyše - ako som zaregistroval - sám autor za hrdelný zločin prezradenia dôležitých momentov deja alebo páchateľa vrážd, hrozí hriešnikom Jarošovými mučidlami.
Príbeh románu naštartuje nález ľudských ostatkov v podunajských lesoch medzi Viedňou a Prešporkom, ktorý privedie notára Barbariča na stopu vrahov, lupičov a únoscov mladých žien. Notár situáciu sám viac nezvláda a musí si zavolať na pomoc osvedčených kolegov Steina a Jaroša. Vyšetrovanie ich spoločne zavedie do Prešporka, ktorý bol v tej dobe  hlavným mestom Uhorska. Ich prácu tu komplikuje súperenie mešťanov s hradnou šľachtou, mŕtvoly stále pribúdajú a hodiny neúprosne tikajú a odpočítavajú hodiny života, ktorý zostáva úbohej unesenej mladej žene...

Ja sám som vyrástol na detektívnych klasikoch ako Sir Arthur Conan Doyle, Agatha Christie, alebo napríklad Robert van Gulik, ktorého romány sa mi pri čítaní Červenáka najviac pripomínali. V súčasnosti patrí medzi mojich obľúbencov Michael Connelly, alebo takmer čokoľvek s označením severské krimi, takže myslím, že ma v žánri detektívka len tak niečo neprekvapí.
Juraj Červenák ma však prekvapil a to v dobrom. Jedna vec je, že Červenák proste "vie písať", jeho knihy sú pútavé a človeka baví ich čítať, ale to samo o sebe ešte neznamená, že autor zvládne automaticky napísať dobrú detektívku. Juraj Červenák sa podľa môjho názoru každým románom zo série "Kapitán Stein a notár Barbarič" zlepšuje v umení písania detektívok a jeho tretiemu pokračovaniu série ani nemám čo vytknúť. Iste, človek môže na základe vývoja deja niekedy celkom úspešne tipovať, kto bude vrahom, ale Červenák je šikovný majster svojho remesla a príbeh dokáže skomplikovať a zahustiť tak, že čitateľa proste zmätie. To vedie k tomu, že čitateľ sa poddá, nechá prekvapiť a možno aj šokovať, lebo záver knihy bol pre mňa celkom slušne šokujúci a nečakaný.
Pre citlivejšie povahy musím spomenúť, že Červenákove knihy sú správne autentické v tom, ako vykresľujú obdobie našich dejín, ktoré rozhodne nebolo plné mieru a lásky k blížnemu a rovnako ani voňavé, nasýtenené svetlom a optimistické. Strach, násilie a choroby patrili ku každodennému životu, rovnako ako ukrutné mučenie jedincov, ktorí sa dostali do spárov svetskej, či cirkevnej súdnej moci. Všetko toto Juraj Červenák do svojich kníh zabudoval a vytvoril vierohodné stredoeurópske prostredie konca 16. storočia, do ktorého zasadil svoje postavy a príbehy. Znalosť dobových, dejín a prostredia sú veľkou devízou jeho kníh.

Vždy mi robí radosť, keď nájdem domáce dielo, alebo akýkoľvek produkt ľudského umu, ktorý vyčnieva nad priemerom a dokázal by ustáť v zahraničnej konkurencii. Knihy Juraja Červenáka pre mňa takými dielami sú a celkom by ma potešilo filmové, alebo televízne spracovanie napríklad románu "Ohnivé znamenie", ktorý si svojím napínavým dejom, tajomnou atmosférou a šokujúcim rozuzlením oňho vyslovene žiada a zároveň sa už teším sa na výlet do Viedne v štvrtom pokračovaní série.

Milujem staré mapy a veľmi sa mi páči nápad vložiť na predsádku knihy mapku dobového Prešporku. Toto je moje dobové zátišie s knihou.

Fascinujúce Divoké Slovensko Tomáša Hulíka

Rozhlas a televízia Slovenska začala novú televíznu sezónu na Dvojke skutočne na úrovni. Dnes totiž uviedla premiéru nového dokumentu Tomáša Hulíka "Divoké Slovensko".
Tento dokumentárny film je výsledkom širokej koprodukcie spoločností ARTpoint, nautilusfilm a televízií RTVS, ARTE, WDR a BR, pričom prvýkrát ho mali diváci možnosť uvidieť vo februári tohto roku na stanici Arte.
Dnešná slovenská televízna premiéra však ponúka rozšírenú verziu filmu s hudbou, ktorú skomponoval Peter Machajdík a nahral Symfonický orchester Slovenského rozhlasu.

Čo napísať o samotnom filme? Mal som možnosť vidieť jeho nemeckú a aj slovenskú verziu a po dvoch zhliadnutiach filmu nevychádzam z údivu, aký úžasný dokument sa o Slovensku a jeho prírode dá natočiť. Človek je už zvyknutý, že o mnohých exotických, alebo vzdialených miestach tohoto sveta vidí v televízií fascinujúce dokumentárne filmy, natočené na tej najvyššej technickej úrovni (najmä produkcia BBC, alebo filmy, ktoré uvádza ORF v sérií Universum), prvýkrát som však niečo takéto videl o svojej rodnej krajine - Slovensku.
Tomáš Hulík, spolu so svojimi kolegami natočil film, aký tu ešte nebol a zaslúži skutočne obdiv a poďakovanie za úžasnú propagáciu Slovenska v zahraničí.
Ťažko slovami popísať krásu záberov na krajinu, prírodu, historické pamiatky a najmä tie najfascinujúcejšie filmové zábery tunajších zvierat a rastlín aké som kedy videl. Človek nemusí byť odborníkom, aby pochopil, koľko roboty sa za filmom skrýva, koľko hodín, dní a týždňov striehnutia na najlepší záber museli tvorcovia filmu stráviť v divokej prírode, aby získali takýto materiál.
Mnohé zvieratá a rastliny, ktoré film predstavuje, mi boli úplne neznáme. Môže zato iste aj moja neznalosť biológie, ale myslím, že práve toto bolo cieľom tvorcov filmu - ukázať divákom skutočne divoké Slovensko a rozmanitosť jeho rastlinného a živočíšneho bohatstva. Teda nielen tradičné šelmy ako medveďa, rysa a vlka, ale aj drobné živočíchy, vtáctvo, ryby a hmyz, ktoré napĺňajú naše lesy, lúky a vodstvá a popri nich rastlinstvo, ktoré je vo svojej kráse ozdobou našej prírody.
Fascinujúce obrazové zábery dopĺňa komentár, ktorý načítal Matej Landl a skutočne úžasná a krásna hudba Petra Machajdíka, ktorá dodáva scénam monumentálnosť a silu.

"Divoké Slovensko" Tomáša Hulíka je dokumentárny film, ktorý ukazuje krásu našej krajiny a prírody v tej najrozmanitejšej podobe, pričom upozorňuje na stále viac aktuálnu potrebu jej ochrany. Svojím obrazovým podaním je film na nadštandartnej úrovni a ponúka najkrajšie zábery slovenskej prírody, aké som kedy videl. Zbytočné viac písať, treba si pozrieť film.

Trailer:




(c) Text: Peter Janoviček, Foto a video: Tomáš Hulík, 2015