20. 4. 2018

Dobrodružstvo v temnej Prašine

Na Prašinu ma upozornila recenzia Vladimíry Šumberovej  - a priznám sa, stáva si mi to málokedy, ale po jej prečítaní som si knihu rovno objednal v kníhkupectve. Stará láska k Foglarovkám nehrdzavie a opäť ma pochytila chlapčenská túžba po dobrodružstve v temných pražských uličkách. Najprv som myslel, že román Prašina, autora Vojtěcha Matochy bude len akousi poctou Jaroslavovi Foglarovi s použitím schémy dobrodružstva partie detí (alebo skôr mladých ľudí) odohrávajúcej sa v tajomnej mestskej časti Prahy - v tmavých uličkách s dlažbou z mačacích hláv, spájajúcich malé námestíčka, cez sivé priechody, popod staré ošarpané domy...

V tomto prípade sa však nejedná o kopírovanie Foglara. Prašina nie sú Stínadlá a naši hrdinovia sa od Rýchlych šípov líšia minimálne vtom, že jeden člen partie je dievča, čo v príbehu patrične zamieša karty.
Vojtěcha Matocha (ročník 1989) je vyštudovaný matematik a pracuje ako vývojár mobilných aplikácií. Písaniu sa venuje od gymnázia, román Prašina je jeho literárnou prvotinou. A to takou podarenou, že veľmi dúfam, že sa písaniu bude venovať aj naďalej.
Dnešná doba čítaniu detí moc nepraje. Ponuka Young adult literatúry je pomerne široká, ale z môjho pohľadu prináša stále rovnaké témy. Je potešiteľné, že v Čechách sa našiel niekto, kto oživil domácu tradíciu mládežníckych knižných dobrodružstiev v jej najčistejšej podobe. Prašina sa odohráva v súčasnej Prahe, ale vďaka zasadeniu deja do fiktívnej mestskej časti Prašina, v ktorej nefunguje elektrina, mobilný signál, ani žiadne výdobytky modernej civilizácie, pôsobí príbeh ako Foglarovsky ladené, ale pritom stále originálne retro. Autor vskutku talentovane podáva opisy prostredia, postáv a má zmysel pre knižnú akciu. Hlavní hrdinovia zisťujú, že dnešná mládež, "zhýčkaná" modernou technikou, je napokon aj bez nej schopná prežiť tie najväčšie dobrodružstvá. Pri nich sa vyjasňujú povahy postáv a na povrch dostávajú dobré i zlé ľudské vlastnosti. Autor dokazuje, že romantika životov bez technológií, teda detstva našich starých mám a otcov nie je niečo zastaralé, ale skôr čisté. Bol to život, kedy ľudia na seba mali viac času a komunikovali priamo z očí do očí, prípadne pomocou listov. Príbeh vyzdvihuje silu priateľstva, ako ho poznáme od Foglara, ale zároveň doňho vnáša čosi moderné - ženský element a vzťahovú tému.

O príbehu románu Prašina sa nechcem príliš rozpisovať, pokazil by som jeho prípadným čitateľom zážitok. Knihu odporúčam všetkým, ktorým v duši zostala spomienka na či už vlastné dobrodružstvá s partiou kamarátov, alebo aspoň tie literárne. Mladým ľuďom zase kniha dokáže, že zábavu môžu zažiť aj offline a možno väčšiu, ako si vôbec vedia predstaviť.
Veľmi by som si želal ešte minimálne jeden románový návrat do Prašiny, mám tušenie, že stále zopár tajomstiev ukrýva.


Román Prašina autora Vojtěcha Matochy vydalo vydavateľstvo Paseka v roku 2018. Jeho súčasťou sú krásne ilustrácie od Karla Osohy.

Ilustrácia z knihy Prašina.
(c)  Karel Osoha

Žiadne komentáre: