Analytics

20. 12. 2020

Poviedka: Blízke stretnutie




Poviedku "Blízke stretnutie" som napísal počas jarného lockdownu do súťaže Martinus Cena Fantázie. Vtedy mi ani nenapadlo, že do konca roku sa veci zhoršia natoľko, že v lockdowne budeme tráviť aj Vianoce.
“Najkrajšie sviatky roku” aj v bežných časoch prinášajú pre mnoho ľudí pocity osamenia. S príchodom krízy a núteného obmedzovania kontaktov, sa tieto pocity žiaľ ešte zintenzívnili a prežitie sviatkov sa pre mnohých stáva utrpením. S niečím podobným, bojuje počas Vianoc aj hrdina mojej poviedky, preto som sa ju rozhodol publikovať práve v tejto dobe. 
Príjemné čítanie!



Blízke stretnutie

Gabo bol zvláštny už ako dieťa. Sedel uprostred detskej izby a zaujato sa rozprával s neviditeľnými kamarátmi. Keď mu mama priniesla olovrant – natretý krajec chlebíka s maslom a horčicou, ako to mal rád, poďakoval jej jazykom, ktorý si sám vymyslel. Potom sa odvrátil a pokračoval v debate s dvojicou zvláštnych stvorení nepozemského výzoru. Gabo sa nikdy nečudoval tomu, čo robia bytosti v jeho izbičke. Ich prítomnosť bral vo svojej detskej duši, ako bežnú vec. Tešil sa, že rozumejú jeho jazyku a trávia sním čas, teraz keď ocko odišiel preč a nikto mu nechcel povedať, kedy sa opäť vráti domov.

Mama ho pohladila po nepoddajných strapatých čiernych vlasoch a vrátila sa do obývačky, k televízoru a fľaške lacného vína.

Roky plynuli a otec sa viac neukázal. Po základnej škole Gabo nastúpil na elektropriemyslovku a čoraz viac sa musel starať o mamu, uväznenú v bludnom kruhu sebaľútosti a alkoholu. Stal sa z neho opravár televízorov, čo bolo na prelome 80. a 90. rokov povolanie, pri ktorom mal o zákazky postarané. Komu sa chcelo pracovať a bral po večeroch a víkendoch fušky, vedel si slušne privyrobiť k oficiálnemu platu.

Vo svojich dvadsiatich-dvoch rokoch Gabo osirel a zdedil dvojizbový byt s kuchyňou, v bratislavskej mestskej časti Ružinov a čierneho kocúra, ktorý nenávidel každého, okrem jeho nebožky panej. Neviditeľní kamaráti z detstva za ním dávno prestali chodievať, preto sa často cítil osamelo. Chýbala mu prítomnosť mamy, aj keď občas mal pocit, či sa jej duša nepresťahovala do kocúra, ktorý si zvykol sedávať v kresle, presne ako kedysi ona a hľadieť neprítomne von oknom. Snažil sa mu prihovárať, ale kocúr sa vždy strhol a nahnevane syčal, nedávajúc najavo ani štipku materinských citov.

Gabo žil iba pre prácu. Na ženy a zábavky, ako popíjanie alkoholu či diskotéky nemal čas. Bral všetky fušky, ktoré stíhal a z týždňa mu ostávala na regeneráciu iba nedeľa, ktorú trávil doma, pred novým farebným televízorom. Na videu, ktoré bolo vtedy stále vzácnosťou, pozeral zrnité a nekvalitné nahrávky zahraničných filmov. Odkedy videl starší západonemecký dokument Spomienky na budúcnosť, stal sa posadnutý témou života vo vesmíre a návštev mimozemšťanov na Zemi. Bytosti z jeho detskej izbičky museli predsa byť mimozemského pôvodu! K slzám ho dojímal Spielbergov E.T., ktorého videl toľkokrát, až zošúchal videokazetu a na blšáku, potom musel zháňať jeho ďalšiu kópiu. Tú si už ale šetril a pozeral iba na Vianoce a svoje narodeniny, ako darček, ktorý si sám nadelil. Ďalšou lahôdkou, ktorú hltal a sníval pri nej s otvorenými očami, bol film Blízke stretnutie tretieho druhu, ktorý sa pre Gaba stal takmer náboženským dielom.

Na začiatku deväťdesiatych rokov do krajiny naplno prenikla móda záujmu o paranormálne javy. Ľudia kupovali časopis Bosorka, v ktorom písali strašidelné príhody o poltergeistoch, či zážitkoch ľudí počas klinickej smrti. Tieto báchorky však Gaba nebrali. Radšej sa každý večer pozeral na oblohu a cez vrstvu smogu sa snažil dohliadnuť na hviezdy, ktorých planéty boli podľa jeho predstáv plné života. Kupoval si časopis Magazín 2000, ktorý podrobne informoval o prípadoch UFO z celého sveta. Jednotlivé články si vystrihoval a vlepoval do zošita, z ktorého sa pomaly stávala hrubá kronika prípadov pozorovaní a stretnutí s UFO. Gabo miloval sériu kníh Ericha von Dänikena, ktoré si všetky zaradom kúpil a mal ich zoradené na čestnom mieste, vo vitríne v obývačke. Symbolizovali pre neho čosi ako Bibliu jeho viery v mimozemské civilizácie. Veril, že bytosti, ktoré ho navštevovali v minulosti sa vrátia a nenechajú ho tu viac samého.

Ako jeden z prvých ľudí v meste, si Gabo zaobstaral satelit a kým iní na nemeckých a talianskych satelitných kanáloch vyhľadávali povrchne nablýskané, ľahko erotické programy, on hltal dokumenty, ktorým síce nerozumel, ale bol pevne presvedčený, že presne vie, o čom hovoria. Bavila ho najmä séria Cosmos, amerického astrofyzika Carla Sagana, ktorý zanietene rozprával o nekonečnom vesmíre a fantastických svetoch, ktoré tam na ľudstvo čakajú.

Gabo trávil čoraz viac času sledovaním televízie, videa a čítaním kníh o UFO. Fušky už nestíhal, bol rád, keď urobil robotu, za ktorú bol platený. A pritom práce bolo neúrekom. Ľudia oslnení slobodou, kupovali televízory, videá a satelity. Každý chcel sledovať západné programy a filmy.

Zlom v Gabovom živote prišiel niekedy v prvej polovici 90. rokov. Na nemeckej satelitnej televízií si pozrel prvé diely amerického seriálu Akty X a jeho život dostal nový zmysel. V agentovi Mulderovi našiel vzor muža, akým sám chcel byť. Nebojácnym, tvrdohlavo idúcim za odhalením pravdy o vládnych sprisahaniach, ktoré ľudu bránia, dozvedieť sa pravdu o kontakte s mimozemšťanmi. A do agentky Dany Scully, sa ako do vôbec prvej ženy vo svojom živote zamiloval.

Jeho svet sa zúžil na celotýždenné čakanie na ďalšiu epizódu Aktov X. Každý diel si popri sledovaní nahrával na video a potom počas týždňa opakovane pozeral a analyzoval záhadu, okolo ktorej sa jeho dej točil. Isto, všetky epizódy ho nebavili rovnako. Tie o rôznych príšerách boli síce hrozitánsky desivé a niekedy sa pred spaním musel uistiť, či mu pod posteľou nečíha pečeňožrút. Ale Gabo čakal na epizódy, ktoré sa týkali mimozemšťanov. Pri ich sledovaní prežíval stavy eufórie. Počas celého nasledujúceho týždňa, až do ďalšieho príbehu, si tieto diely prehrával, analyzoval a učil sa z nich postupom vyšetrovania FBI. Bol presvedčený, že keď sa prípady pozorovania UFO a kontakty s mimozemšťanmi dejú v Amerike, podobné to musí byť aj doma na Slovensku. Veď prečo by si mimozemšťania vyberali stále iba západné krajiny a ich obyvateľov na skúmanie. Bol si istý, že to isté sa deje aj u nás, iba si to doteraz nikto nevšímal.

Kocúr po matke pošiel a sním postupne aj všetky Gabove úspory. Pracoval málo, a zo svojho nízkeho platu, si viac nemohol dovoliť sám bývať v dvojizbovom byte. Bolo mu ľúto sťahovať sa z domova, v ktorom prežil svoj celý doterajší život, preto skúšal jednu izbu prenajať.

Svojho nového spolubývajúceho si predstavoval ako sympatického chlapíka, ktorý sa bude tiež zaujímať o UFO a po večeroch spolu budú môcť rozoberať záhady z Magazínu 2000 a nové epizódy Aktov X. Ženu za spolubývajúcu nechcel, lebo si nechcel kaziť ženský ideál, ktorý našiel v agentke Scullyovej a navyše sa žien bál.

Na jeho inzerát vo Večerníku: „Prenajmem izbu v 2+k byte. BA, Ružinov. Ak máš rád záhady vesmíru, ozvi sa. Na cene sa dohodneme“, však reagoval iba jeden pochybný starší muž, ktorý počas obhliadky na Gaba lascívne žmurkal a dožadoval sa opisu „záhad vesmíru“.

Onedlho Gabovi definitívne došli peniaze a kolegovia mu požičiavať odmietali. Už dávno si poza jeho chrbát z neho robili žarty a klopkali si na čelá, keď celý nadšený prišiel na firmu s novým číslom Magazínu 2000 v rukách.

Nezostávalo mu teda nič iné, ako skúšať byt vymeniť za garsónku a rozdiel si nechať vyplatiť, aby si vybudoval nejaké úspory.

Napokon sa na neho usmialo šťastie. Rodičovský byt úspešne predal a zároveň kúpil garsónku v Petržalke. Na vkladnej knižke mu pribudli korunky. Gabo sa s novými úsporami cítil euforicky a začal spriadať plány na ich investovanie do výskumu mimozemských civilizácií.

Na nové bývanie si zvykol veľmi rýchlo. Nemohol si vynachváliť jeho polohu na 12. poschodí paneláku na okraji Petržalky. Garsónka bola orientovaná smerom na západ k Rakúsku a balkón mu poskytoval panoramatický výhľad na pohraničné kopce, s veľkým vojenským radarom na vrchu Königswarte. Gabo nepochyboval, že ho Američania postavili na hraniciach s bývalým východným blokom, aj kvôli skúmaniu prípadov UFO v sovietskej zóne vplyvu. V army shope si kúpil pomerne kvalitný vyradený západonemecký vojenský ďalekohľad a večer čo večer, počas súmraku pozoroval okolie a hľadal podozrivé svietiace objekty na oblohe. Spočiatku podľahol začiatočníckemu nadšeniu a za UFO považoval lietadlá, ktoré sa otáčali a pripravovali na pristátie na neďalekom viedenskom letisku Schwechat. Vytvárali tak jasne svietiaci bod na oblohe, ktorý sa akoby nehýbal a stál na mieste. Gabo ich vo svojom pozorovateľskom zápale považoval za mimozemské koráby a nadšene si ich zapisoval do zošitku, ktorý si pre tento účel zaobstaral. Nakoniec mu samému už bolo podozrivé, koľko prípadov UFO za pár dní spozoroval a po odhalení pravdy, nahnevaný celé strany pozorovaní zo zošitu vytrhával.

Z úspor získaných predajom bytu po mame, si nakúpil základnú ufologickú výbavu, ktorá zahŕňala fotoaparát s teleobjektívom, slúžiaci na fotenie žiarivých bodov na oblohe. Ďalej videokameru, na zaznamenanie pohybu pozorovaných objektov a ešte diktafón, aby svoje pozorovania v teréne nemusel ručne zapisovať, ale nahrával si ich ako zvukové poznámky.

Počas leta si zvykol chodiť na výlety po poliach na okraji Petržalky. Úprimne si totiž želal nájsť kruhy v obilí. Po skončení v práci alebo cez víkendy, sadol na bicykel a preháňal sa poľnými cestami popri hranici s Rakúskom a skúmal obilie. Svoju výbavu mal vždy pri sebe a veru sa riadne zapotil, kým takto nabalený prešiel dookola svoj okruh poľami. Nemal však šťastie. Raz sám seba nachytal, keď narazil na stopu akéhosi vozidla, ktoré prešlo krížom cez roľu a vytvorilo stopu v obilnom poraste. Z pohľadu od zeme, to vyzeralo ako vzorec v obilí. Gaba spočiatku strhlo objaviteľské nadšenie, ale pri podrobnejšom skúmaní zistil, že steblá obilia sú polámané, nie poohýbané, ako tomu pri pravých kruhoch v obilí má byť. Stopy mimozemšťanov teda síce nenašiel, ale zato pozoroval zopár ukážok lokálnej fauny, ako zajace, stádo sŕn, ktoré splašene prebehlo lánmi a raz dokonca zazrel čriedu diviakov.

Neďaleko starého železničného násypu bývalej trate do Viedne, ktorý lemoval hustý zelený porast, Gaba jedného dňa zaujali divé, takmer zvieracie zvuky, ktoré sa z húštin ozývali. Opatrne sa zakrádal hustou spleťou zelenej džungle, smerom k pôvodcom čudných zvukov. Našľapoval ako indián, dával pozor na čo stúpa, aby nespôsobil zvuk, ktorý by na neho upozornil, až rozoznal siluety dvoch osôb, ktoré do seba divoko narážali. Gabo fascinovane sledoval párik ľudí pri sexe, prestal byť opatrný, urobil neuvážený krok dopredu, ktorý si vzdychajúca žena všimla a zvuk jej slasti plynulo prešiel do vydeseného výkriku. Muž do nej prestal búšiť, obzrel sa poza plece, hrozitánsky zanadával a vyťahujúc si gate, sa rozbehol za Gabom.

Ten nečakal a vzal nohy na plecia, fujazdil cez húštinu, ktorej konáre ho ako za trest plieskali po zvedavej tvári. Dobehol k bicyklu a potom šliapal do pedálov, čo mu sily stačili po celú cestu domov, úzkostlivo sa obzerajúc, či mu náruživý chlapík nie je v pätách.

Istého horúceho letného večera, Gabo bezcieľne krúžil pohľadom po okolí a márne pátral po neidentifikovateľných objektoch nad obzorom. Z nudy preostril, a jeho oči sa cez okulár pátravo votreli do intimity bytových jednotiek v paneláku naproti. Ľudia sa snažili vetrať si prehriate obydlia, všade okná dokorán. Pohľadom pomaly prechádzal z poschodia na poschodie a nazeral do komôrok veľkého panelákového úľa. Vo väčšine okien blikali v rovnakom rytme televízne prijímače. Obyvateľstvo hromadne sledovalo televízne noviny. Odtrhol oči od ďalekohľadu a zahryzol do krajca chleba s maslom, natretom hrubou vrstvou horčice. Prežúvajúc, opäť vzal do rúk ďalekohľad a zameral sa na okno, v ktorom telka blikala iným rytmom, než u susedov. Zaostril na modrú obrazovku a zbadal dôverne známu siluetu E.T. Mimozemšťana. Gaba potešilo, že niekto pozerá jeho úplne najobľúbenejší film. Snažil sa zistiť, kto má rovnaký vkus ako on, ale preniknúť zrakom temnotu izby sa mu v ten večer nepodarilo. Zapamätal si však ono okno s muškátmi a nasledujúce dni tým smerom z času na čas hodil pohľad. Veľmi rýchlo odhalil, že jeho spriaznenou dušou je bytosť ženského pohlavia. Jej oknu začal venovať zvýšenú pozornosť, čo sa odzrkadlilo na zápiskoch v jeho pozorovateľskom denníku, do ktorého zrazu pribúdalo pomenej záznamov zo sledovaní svietiacich bodov na oblohe. Neznámu ženu odhadol na zhruba dvadsaťpäť rokov a podľa pozorovaní jej dvoch okien, bývala sama. Zvykol sa na ňu pozerať ráno, kedy si pri okne maľovala oči. Potom odchádzala do práce a večer už bolo možné vidieť iba jej siluetu, pohybujúcu sa po tmavom byte. Nebola až taká pekná ako agentka Scullyová. Mala dlhé svetlé vlasy a oči trochu príliš blízko seba, ale Gabovi sa páčila, lebo bola z mäsa a kostí a mala rada E. T.-ho.

Gabo bol čo sa týka žien hanblivý, nikdy by žiadnu naživo neoslovil, nato sa ich príliš bál. Spočiatku mu stačilo pozorovať ju na diaľku, ale dni ubiehali a leto prešlo do jesene. Ľudia viac nemali dokorán pootvárané okná a svoju obľúbenkyňu už tak ľahko nemohol sledovať. Jedného dňa sa premohol a odhodlal, ísť sa pozrieť do paneláku naproti, na jej poschodie, prečítať si aspoň menovku na dverách. Takmer ako zlodej si počkal, kým niektorý obyvateľ domu nevyšiel z brány, a rýchlo priskočil, aby sa mu pred nosom nezatvorila. Vošiel dnu a vyviezol sa výťahom na desiate poschodie, kde neznáma bývala. Pomerne rýchlo sa zorientoval, ktoré dvere patria, ku ktorému bytu a na menovke si prečítal ako sa žena volá. „Júlia Dvorská“, opakoval si jej meno ako mantru, zatiaľ čo rýchlo nastúpil do výťahu, zviezol sa na prízemie, a vypálil z domu, akoby ho čerti hnali. Doma si meno poznačil, aby ho azda nezabudol.

„Len čo teraz?“, lámal si hlavu a premýšľal, čo by podnikol ako ďalší krok. Po dlhom váhaní sa odhodlal napísať jej list. Poznal meno aj adresu, už iba čo jej takého napísať. Bolo mu jasné, že jej nemôže prezradiť, že ju zvykne pozorovať ďalekohľadom zo svojho balkóna. Skúsenosti so ženami nemal, ale podvedome tušil, že by sa to nestretlo s pochopením. Zároveň si uvedomil dôležitý fakt, že vlastne nevie, čo chce s Júliou dosiahnuť. Páčila sa mu jej tvár a filmový vkus, ale nebol si istý, či ho priťahuje rovnako ako agentka Scullyová, ktorú by si okamžite vzal za ženu, keby to bolo len trochu možné.

Jeho dilemu vyriešila náhoda a Júliina nepozornosť, kedy si istého večera zabudla zatiahnuť záclony a Gabo bol ten šťastný muž, ktorý číhal s ďalekohľadom zameraným na jej okno. Zahliadol ju ako vyšla z kúpeľne iba v ručníku, ktorý však rýchlo odhodila a on po prvý raz videl cez okulár svojho ďalekohľadu telo nahej ženy. Jeho šošovky sa na diaľku vpíjali do jej bielej pokožky, drobných pŕs, s výraznými tmavými bradavkami a jej lona, skrytého v hustom poraste ochlpenia. Tancovala v rytme akejsi huby dookola po izbe. Podľa reakcií svojho tela ako rozbúšenie srdca a lákavého vlhka v nohaviciach, Gabo usúdil, že ho Júlia priťahuje ako žena.

Inšpirovaný týmto faktom, neskôr sadol za stôl a napísal prvý koncept listu pre Júliu. Po pol hodine snaženia, list nahnevane zhúžval a papierovú guličku znechutene odhodil do smetného koša. Netušil, že písať listy ženám je takto ťažké. Sklamaný zo svojej neschopnosti, sa v ten večer už na Júliino okno nepozeral, a radšej sa po dlhej dobe opäť naplno venoval skúmaniu oblohy. Do zošitka si zaznamenal dve podozrivé svetlá a s pocitom mierneho uspokojenia išiel spať.

S jesennou žatvou sa skončila Gabova sezóna hľadania kruhov v obilí a ani pozorovania svetiel na oblohe nestáli za nič. Mesto dusila nízka oblačnosť, cez ktorú nebolo možné vidieť nebo. O to viac teda sledoval Júliine okná aj keď pritom na balkóne dobre vymrzol. Skúšobne napísal už niekoľko listov, ale všetky skončili v koši. Jeho pisateľský štýl nestál za veľa, uvedomil si, že bude musieť vymyslieť čosi iné, aby Júliu zaujal.

Na pomoc mu prišla príroda a prvý sneh, ktorý toho roku napadol nezvyčajne skoro. Večer sa začalo chumeliť a už okolo polnoci sídlisko pokrývala vrstva belostného poprašku. Gabo dostal nápad. Nastavil si budík na pol piatu ráno, riadne sa naobliekal a vykradol von. Sledujúc okolie, aby ho nikto nevidel, si zastal pod Júliinými oknami a na trávniku do snehu začal vyšľapávať jej meno. Vyplašene sa pritom obzeral, či ho nikto nevidí, ale zdalo sa, že všade je kľud. Dokončil teda svoje snehové vyznanie, inšpirované odkazmi mimozemšťanov v kruhoch v obilí. Meno Júlia obtiahol veľkým snehovým srdcom a utekal domov. Uvaril si horúci čaj a nedočkavo sledoval, kedy sa zažne svetlo u Júlie v spálni. Vstávala okolo šiestej a podľa svojej bežnej rutiny si neskôr zastala pri okne a maľovala oči. Gabo vzrušene pozoroval detail jej tváre, či a kedy si všimne jeho odkaz. Mal šťastie a bol svedkom momentu, kedy sa jej výraz zmenil a prekvapene otvorila okno, aby si nápis so svojim menom, uprostred snehového srdca lepšie prezrela. Gabo triumfálne sledoval prekvapenie, či dokonca ľahký šok v jej tvári a hrdo si gratuloval k dobrému nápadu. Júlia sa zvedavo obzerala naokolo, akoby hľadala tvorcu vyznania, preto sa radšej skrčil, aby ho náhodou nezahliadla.

Tento úspech ho dočasne uspokojil a nejakú dobu sa vedel venovať svojej ufologickej záľube. Dával si vyvolávať filmy z leta a k zápiskom svojich pozorovaní pridával fotografie svietiacich objektov, ktoré na nočnej oblohe sledoval. Prepisoval si poznámky z diktafónu a šikovne zostrihal svoje nahrávky z videokamery, do jednej videokazety, ktorá niesla hrdý názov „Moje Akty X“. Páska obsahovala asi hodinový zostrih záberov na roztrasené svietiace body na oblohe, doplnené Gabovým komentárom o smere letu a odhadovanej rýchlosti objektov.

Keď si materiály spracoval, v jeho živote opäť zavládlo prázdno. Júliu vídal iba málo. Na mesto udreli mrazy a on nevydržal dlho stáť na balkóne, so studeným ďalekohľadom v rukách.

V decembri sa v podniku služieb pre ktorý Gabo pracoval, diali veľké zmeny. Podnik bol sprivatizovaný a stala sa z neho eseročka. Niektorí zamestnanci viac neboli pre firmu potrební, medzi nimi aj Gabo. Pri odchode sa sním nikto z kolegov neprišiel rozlúčiť.

Nadišli Vianoce, ktoré bývali pre Gaba najosamelejšími dňami roku. Sviatky nemal s kým tráviť, pokiaľ si darčeky nenadelil sám, tak žiadne nedostal. Dni boli krátke a sivé, nad mestom ležala hmla, ktorá zakrývala slnko aj nočnú oblohu. Po istom rozhodovaní sa odhodlal tento rok sviatky neoslavovať. Nekúpil si vianočný stromček, ani kapra. Nevybral si pre seba žiadne darčeky. Musel šetriť peniaze. Nepozrel si ani E.T.-ho a snažil sa tváriť, že je deň roku, ako každý iný a nič mimoriadne sa nedeje.

Napriek tomu z balkóna s dávkou závisti a smútku sledoval okná v Júliinom paneláku, v ktorých sa na Štedrý večer v bytoch rozsvecovali vianočné stromčeky a rodiny spoločne zasadali k sviatočnej večeri. Júlia nebola doma, jej tmavé okná prehlbovali v Gabovi pocit osamenia. Dumal, čo sním bude takto o rok. Pokiaľ sa mu nepodarí nájsť si prácu, onedlho bude musieť predať svoje ufologické vybavenie, aby mal z čoho platiť účty. Keď sa minú aj tieto peniaze, vypnú mu energie a bude nútený predať garsónku a ísť niekam na ubytovňu. Keď nezíska prácu ani potom, skončí na ulici. Gabovi prišlo samého seba ľúto. Naposledy plakal keď mu zomrela mama. Teraz mu z kútika oka po líci pomaličky stekala jediná slza, ktorá v mraze chladla až zanikla v strnisku jeho neoholenej tváre.

Gabo stál na mraze dlhé minúty a jeho dych v podobe pary stúpal k nebu žiariacemu sivo-žltou farbou. Z nízkych oblakov sa sypali drobučké snehové vločky, ktoré pristávali na jeho hustých tmavých vlasoch. Gabo sa ako v spomalenom filme chytil zábradlia balkónu. Dvihol jednu nohu a nemotorne na zábradlie liezol. Podarilo sa mu na neho sadnúť, s nohami hompáľajúcimi nad dvanásťposchodovou priepasťou. V jeho hlave bolo zvláštne prázdno. Neuvažoval nad následkami svojho konania, chcel si iba čím skôr uľaviť od bolesti a pocitu prázdnoty, ktoré zvierali jeho srdce a otravovali myseľ.

Údery srdca odrátavali posledné sekundy Gabovho bytia... Desať, deväť, osem, sedem, šesť, PUK, PUK , päť... až si uvedomil, že na balkóne už nie je sám...

Dve nízke bytosti sa z čista jasna zhmotnili na balkóne a pomaly liezli na zábradlie po jeho pravej i ľavej strane. Gabo sa musel silno chytiť, aby od prekvapenia nespadol dole. Spoznával svojich kamarátov z detstva. Nevedel čo povedať, ale predbehli ho ich hlasy, ktoré sa mu ozývali kdesi vo vnútri hlavy.

„Ahoj kamarát,“ riekol Prvý bezústy humanoidný tvor. Gabovi sa jeho slová zhmotňovali v mysli a na odpoveď mu stačilo pomyslieť, nemusel ju ani vysloviť: „Chýbali ste mi, kde ste toľko boli?“

„Boli sme tu stále, nikam sme neodišli,“ zaznela odpoveď Druhého tvora.

„Tak prečo som vás nevidel? Nijako ste sa neprejavili,“ pomyslel si Gabo vyčítavo.

„Váš svet je veľký a kontaktujeme stále nových príslušníkov ľudskej rasy. Nie sme všemocní a naraz nevieme byť všade,“ zaznela Gabovi v hlave odpoveď Druhého.

„Ako ste teda vedeli, že ehm, teraz vás potrebujem?,“ nedôverčivo sa pýtal Gabo.

„Tvoje emočné hodnoty dosiahli kritické parametre.“

„Mám toľko otázok. Kto ste? Odkiaľ ste? Ako to, že vás vidím a druhí nie? Zbláznil som sa?,“ vírilo Gabovi hlavou.

Druhý mu položil svoju hornú končatinu na plece a otázky v Gabovej hlave zaraz zmĺkli. „Na svoje otázky sa dozvieš odpovede, ale nebude to dnes.“

„A kedy to bude? Opäť ma tu necháte samého a zmiznete?“ pomyslel si Gabo a kútikmi úst mu šklbalo od potlačovaného plaču.

„Nebudeš sa viac cítiť sám. Teraz vieš, že sme stále tu. To je viac, než je dané vedieť väčšine ľudstva,“ riekol Prvý v Gabovej hlave.

„Smiem to povedať ostatným ľudom? Správu, že ste tu s nami, by mal poznať celý svet,“ pomyslel si Gabo s náznakom eufórie.

„Obávam sa, že ti to takmer nikto nebude veriť. Robíme všetko preto, aby o našej prítomnosti ľudstvo nevedelo,“ povedal vážne Druhý.

„Ale prečo?, veď toto je správa, ktorá by zmenila Zem,“ oponoval Gabo.

Namiesto odpovede Druhého sa Gabovi v hlave ozval charakteristický upokojujúci hlas astrofyzika Carla Sagana: „Bytosti a svety sú od seba izolované v karanténe. Karanténa je zrušená pre tých, s dostatočnou sebaznalosťou a úsudkom k bezpečnej ceste od hviezdy k hviezde.“

„Nie sme vás hodní,“ pomyslel si sklamane Gabo.

„To nie je pravda,“ ozval sa Prvý. „Aby ste však mohli spoznať iné vesmírne druhy, musíte najprv skutočne spoznať sami seba. Až keď prestanete byť rizikom sebe navzájom, bude vám poslaná pozvánka na medzihviezdne návštevy.“

„Ale to potrvá ešte veľmi dlho,“ napadlo posmutnenému Gabovi. V hlave mu zaznel súhlas oboch tvorov.

„A aj potom to nebudeme my, kto vám pozvánku pošle,“ povedal pomaly Druhý.

„Kto nám ju teda pošle?“

„My sme iba pozorovatelia. Stvorené bytosti rovnako ako vy. Vesmír tu bol pred nami a bude i po nás... Teraz sa však nás spoločný čas kráti. Nezabudni. Sme tu a nikam nejdeme. Neskúšaj nás však hľadať. Zavrhni ľudské bludy o nás a ži svoj vlastný život.“

„Prichádzajú!“ ozval sa naliehavo Prvý, následne zazneli dve puknutia a obe bytosti boli preč.

Gabo sa začudovane pozeral na svoju pravú i ľavú stranu, kde viac nikoho nebolo.

Z hlbiny medzi panelákmi ho osvietilo jasné svetlo a kdesi spoza neho sa ozval buchot. Počul rýchle dupotanie krokov a zrazu ho zozadu zvierali čiesi mocné ruky, ktoré Gaba zo zábradlia ťahali dozadu, do bezpečia. Ani sa nenazdal a ležal na dlážke balkóna, kde ho ktosi balil do deky. Hasiči ho zdvihli zo zeme a odviedli do vnútra garsónky. Tu si ho prevzali zdravotníci, ktorí ho naložili na nosidlá a vyniesli do sanitky pred domom. Po pichnutí injekcie Gaba zaplavilo teplo, pokoj a ponoril sa hlboko do spánku.

Nasledujúce hodiny si Gabo nepamätal. Prespal ich pripútaný k lôžku na psychiatrickom oddelení Univerzitnej nemocnice.

V momentoch, ktoré pokladal za bdenie, sa mu zjavovala tvár Júlie. Tú striedali stavy absolútneho pokoja, snenia bez obrazov a príbehov.

Prebral sa na Prvý sviatok vianočný a čakal, pokým si ho niekto všimne. Po čase k nemu pristúpila zdravotná sestra s povedomou tvárou. Gabo zaostroval zrak a neveril tomu, koho vidí. Chvíľu si myslel, že stále sníva, preto iba vzdychol: „Júlia!“

Zdravotná sestra na neho prekvapene pozrela. „Odkiaľ viete, ako sa volám?“

Zaskočený Gabo netušil, čo odpovedať, preto iba šepol: „Sme susedia.“

Júlia ho pohladila po vlasoch, ako to kedysi robila Gabova mama. „Nepamätám si vás. Z ktorého poschodia ste?“

Zavrtel hlavou. „Dom oproti, tam bývam.“

„Ako ale potom poznáte moje meno?“ spýtala sa zaskočene Júlia.

„Napísal som vám listy, veľa listov, ale žiadny som nikdy neposlal. Tak som pre vás aspoň vytvoril srdce v snehu,“ povedal pomaly Gabo, ktorý sa rozhodol vravieť pravdu. Žiadnu uveriteľnú lož by vo svojej momentálnej situácií aj tak nevedel vymyslieť.

Júlia pôsobila prekvapene a iba ťažko hľadala slová. „Čo ste to včera stváral na tom balkóne?“ spýtala sa, aby nemusela na Gabove slová nijako reagovať.

„Bol som sám, veľmi sám. Ale už viac nie som!“

„To je dobré, že to viete, sme tu predsa s vami,“ prehodila povzbudivo ona, a zľahka sa dotkla jeho ruky.

„O chvíľu príde pani doktorka, porozpráva sa s vami a potom dostanete jesť,“ povedala Júlia a chystala sa odísť. Vo dverách izby sa však otočila a trochu vyčítavo, ale viac so smiechom v hlase sa ho spýtala: „Prečo ste ma nikdy neoslovili naživo?“

Gabo pokrútil hlavou, že to nevie vysvetliť. „Bál som sa.“

„A čoho?, veď vidíte, že nehryziem,“ chichotala sa ona.

„Chcem ísť domov ako E. T.,“ povedal smutným hlasom.

Opäť nasadila vážnu tvár. „E.T. je veľmi pekný film! Pôjdete k sebe domov, zbytočne vás tu určite nebudeme držať.“

„Ale kde je môj domov?“ pýtal sa on zmätene.

„Domov máte tam, kde sú ľudia, ktorých máte rád.“

„Mám rád vás!“ povedal silným hlasom Gabo.

„Veď ma ani nepoznáte,“ ukľudňovala ho ona.

„Vstávate ráno o šiestej, v oknách máte muškáty, pri rannej káve tancujete v rytme rádia a máte rada E. T.-ho.“

„Odkiaľ toto všetko viete?,“ spýtala sa a pristúpila opäť k jeho posteli.

„Cítil som sa sám, tak som vás zvykol pozorovať ďalekohľadom z môjho balkóna,“ zašepkal Gabo a do očí mu vybehli slzy hanby.

Júlia sa zatvárila šokovane a opäť radšej zmenila tému.

„S kým ste sa to rozprávali, keď ste sedeli na okraji balkóna? Záchranári, ktorí Vás priviezli, hovorili, že ste družne debatovali. Nikoho iného však na balkóne nenašli.“

„To nesmiem povedať,“ zaťal sa Gabo. Júlia iba pokrútila hlavou a vyšla z izby.

Gaba prepustili z nemocnice až po Novom roku. Júliu viac nevidel. Keď mala službu, posielala za ním kolegyňu a jeho izbe sa vyhýbala. Po návrate domov zistil, že za svoje okná namontovala hrubé závesy, cez ktoré sa nedalo do izby nahliadnuť.

Napísal jej list, v ktorom sa ospravedlnil za svoje správanie a sľúbil, že už nikdy viac ju sledovať nebude. Ako sľúbil, tak aj spravil. Začal si hľadať prácu a mal šťastie, lebo od februára dostal miesto v malom súkromnom servise televízorov, v centre mesta.

Na Júliu myslel každý jeden deň, rovnako ako na svojich dvoch mimozemských priateľov. Niekedy zvykol stávať na balkóne a hľadieť do oblohy. Vedel, že tam niekde sú, a tento pocit mu pomáhal zahnať príležitostné pochmúrne nálady. Tých však bolo našťastie stále menej. Mohli za to lieky, ktoré dostal v nemocnici. Cítil sa, akoby sa prebudil zo sna, do skutočného života.

Niekoľko večerov po sebe, strávil písaním. Nepodarenými konceptami listov zaplnil celý smetný kôš. Vedel však, že sa nesmie vzdať. Druhý list pre Júliu bol nakoniec napísaný nie úplne štýlom majstra, ale zato bol plný citov a nadšenia pre vesmír. Navrhol jej, že keby sa s ním raz stretla, porozpráva jej o tajomstvách nočnej oblohy a hviezdach, ktoré ju napĺňajú.

Ubehli dva týždne a koncom februára udrela na mesto snehová víchrica. Gabo večer pozoroval z okna padajúce vločky a dúfal, že prestane čím skôr snežiť, aby nevznikla kalamita, kvôli ktorej by ráno meškal do novej práce.

Ľahol si skoro spať a nastavil si budík na piatu ráno. Chcel vyraziť čím skôr z domu.

Ako prvé po zobudení, vyšiel na balkón, aby skontroloval koľko nasnežilo.

V hĺbke pod svojim domom, zbadal na trávniku zababušenú drobnú postavu, s dlhými vlasmi, vyšľapávajúcu akýsi nápis.

Neveriacky na ňu hľadel a chvíľu si nebol istý, či ešte náhodou nespí. Zabehol si do izby po bundu, lebo vonku bola neskutočná zima a vrátil sa práve včas, keď žena dokončila svoj nápis.

Gabo čítal po písmenkách: D-O-M-O-V.

Žena pozrel nahor, zamávala mu a rýchlo vbehla do paneláku naproti.

Pohľadom prebehol na žiariace Júliino okno s odtiahnutými závesmi.

Toho večera sledovala na videu E.T.-ho. Gabo nemusel použiť ďalekohľad, aby to zistil.

V schránke si našiel lístoček, aby sa u nej zastavil.

Dorazil s kyticou kvetov a bonboniérou. Navoňaný a vo svojom jedinom obleku.

Po prvý raz sledoval svoj obľúbený film s niekým druhým.

Blízke stretnutie ľudského druhu.



Peter Janoviček


Poznámka: poviedka bola pôvodne napísaná pre 18. ročník literárnej súťaže Martinus Cena Fantázie. Pred publikovaním na blogu, bola mierne upravená podľa pripomienok porotkyne.

(c) Text: Peter Janoviček 2020, foto: Min An, Pexels.com

27. 8. 2020

Môj príspevok v rakúskej publikácií "DONAU - Menschen, Schätze & Kulturen"

Teším sa, že som dostal príležitosť napísať príspevok o svojom rodnom meste Bratislave do krásnej rakúskej publikácie s názvom "DONAU - Menschen, Schätze & Kulturen: Eine Reise vom Schwarzen Meer zur Schallaburg" (DUNAJ - Ľudia, poklady & kultúry: Cesta od Čierneho mora do Schallaburgu). Kniha vyšla pri príležitosti konania rovnomennej výstavy na hrade Schallaburg v Dolnom Rakúsku.


Kniha opisuje plavbu proti prúdu Dunaja z delty, až k hradu Schallaburg. Jednotlivé etapy cesty, ktoré tvoria kapitoly publikácie prinášajú historické, kultúrne, spoločenské i kulinárske fakty, zamyslenia aj zaujímavosti z rozmanitých regiónov, ktorými Dunaj preteká.

V rámci 9. zastavenia "Von Komárno nach Wien" (Z Komárna do Viedne), nájdete aj môj príspevok s názvom "Bratislava und Jules Vernes Bild vom Meer" (Bratislava a sen Julesa Vernea o mori).

Je pre mňa veľkou cťou, že som sa ocitol v prestížnom výbere autorov z podunajských krajín, ktorí do publikácie prispeli. Jedným z nich je napríklad aj bývalý rakúsky vicekancelár Dr. Erhard Busek, s ktorým sme mali možnosť spolupracovať už pri knihe "Von Pressburg nach Salzburg".



Kniha sa dá zakúpiť tu a určite odporúčam aj návštevu samotnej výstavy na hrade Schallaburg, ktorá je prístupná verejnosti do 8. novembra 2020.

26. 8. 2020

Desatoro boja proti koronavírusu

V poslednej dobe sa v online priestore stretávam s názormi typu "korona je fake news", "nosenie rúšok je zbytočné", "nikdy sa proti korone nedám zaočkovať" a podobne. Namiesto hádania sa s jednotlivcami, radšej vecne sumarizujem fakty, ktoré sú podložené vedeckými poznatkami, z ktorých som vytvoril akési desatoro boja proti novému koronavírusu.

1. "Korona" nie je fake news! Vyše 800.000 ľudí, ktorí na ňu doteraz zomreli (údaj z augusta 2020), by s Tebou nesúhlasili.

2. Nosenie rúšok nie je zbytočné. Naopak, pri správne nasadenom rúšku u všetkých zúčastnených, vieme aj v miestnosti, v ktorej je viac ľudí, eliminovať šírenie nákazy.

3. Nosenie rúšok neznižuje úroveň kyslíka v krvi! Takéto tvrdenie nie je pravdivé.

4. V rúšku sa dá dýchať a nepotrebuješ mať preto z neho vystrčený nos. Pokiaľ si neprekryješ ústa A AJ NOS rúškom, máš ho na sebe zbytočne a nie je účinné.

5. Rúško funguje iba ak sa o neho staráš - vymieňaš, alebo pravidelne perieš. Zároveň platí, že účinné je minimálne dvoj, ideálne však trojvrstvové rúško. Rúška z príliš tenkých materiálov proti šíreniu koronavírusu nefungujú.

6. Čo je najväčšie riziko?
- nenosiť rúško v MHD, medzimestských autobusoch, vlakoch, či uzavretých priestoroch budov, prípadne ho nosiť tak, že ti z neho trčí nos.
- chodiť sa zabávať medzi ľudí do uzavretých priestorov, kde nie je zabezpečené priame vetranie.
- neumývať si poriadne ruky a nepoužívať dezinfekciu, keď sa chytáš predmetov vo verejných priestranstvách, dopravných prostriedkoch, či obchodoch.
- pozor na cestovanie v autách s cudzími ľuďmi alebo jazdu vo výťahoch. Tu by si tiež mal mať nasadené rúško.

7. Malo by byť samozrejmosťou, že berieme ohľad nielen na seba, ale hlavne na druhých. Rúška nosíš, aby si nenakazil iných ľudí. Pokiaľ nie si zdravotne v poriadku, nemáš chodiť do spoločnosti a ani do práce. Ak máš tu možnosť, využi prácu z domu.

8. Pokiaľ Covid-19 dostaneš, nemusíš mať žiadne príznaky. Zároveň si však infekčný a môžeš nakaziť všetkých naokolo seba. Mysli nato pri návšteve rodičov, či starých rodičov. Vírus, ktorý Tebe neublíži, môže ohroziť život Tvojich blízkych!

9. Očkovanie nie je zdraviu škodlivé. Pokiaľ sa podarí vyvinúť očkovaciu látku proti Covidu-19, daj sa zaočkovať. Ochrániš tak seba, svoju rodinu ale aj všetkých ľudí, ktorých stretávaš.

10. Overuj si fakty, ktoré čítaš na internete. Sieťou sa šíri obrovské množstvo bludov, ktoré medzi ľudí zasievajú pochybnosti o vážnosti situácie a prispievajú k šíreniu koronavírusu. Za pozornosť stoja iba informácie zo serióznych médií, vládnych inštitúcií, či napríklad Svetovej zdravotníckej organizácie. Status priateľa na facebooku, ktorý tvrdí, že "rúška sú nebezpečné", či "očkovanie je škodlivé" nestojí za Tvoju pozornosť, lajkovanie, či nebodaj zdieľanie.

A ako bonus: mobil, na ktorom si možno práve čítaš tento text sa oplatí raz za čas vyčistiť. Celé dni ho držíš v rukách a prikladáš si na tvár. Použi navlhčenú utierku s mydlovou vodou, prípadne riedeným alkoholom a opatrne poutieraj jeho povrch, vyhni sa pritom otvorom na zariadení. 


Na záver aj dobrá správa: Tráviť čas vonku na vzduchu nie je nebezpečné, ale je dokonca zdraviu prospešné. Pokiaľ si v prírode, parku, či hoci aj v meste, kde naokolo nie je priveľa ľudí, nemusíš sa báť nákazy. Vždy je lepšie tráviť čas vonku, než sedieť v uzavretých, slabo vetraných či klimatizovaných vnútorných priestoroch.

13. 7. 2020

Hľadá sa Luther pre 21. storočie. Zn. Súrne!

13. júl 2020 sa stal osudným pre môj vzťah s domovskou cirkvou. V tento deň totiž slovenská Evanjelická cirkev augsburského vyznania (ECAV) na svojom webe zverejnila "Pastorálne stanovisko k témam súvisiacim so sexuálnou etikou". Ide o stanovisko zboru biskupov k témam homosexuality a špeciálne k pôsobeniu bratislavskej farárky Anny Polckovej, ktorá sa v prospech ľudí z LGBTI komunity opakovanie vyjadrovala. Cirkev vo svojom rozsiahlom stanovisku napomína gayov a lesby v cirkvi, aby svoj život prežili v celibáte a zároveň vyzýva farárku Annu Polckovú, aby zvážila svoje ďalšie pôsobenie v duchovnej službe, inak jej hrozí disciplinárnym konaním.
Ako pravnuk trnavského evanjelického farára a absolvent Evanjelického lýcea by som teda zboru biskupov cirkvi, v ktorej som bol pokrstený a konfirmovaný chcel povedať iba jedno: Hanbím sa za vás! 


Ak to niekoho zaujíma, tak nie - nie som gay. Mám však v LGBTI komunite kamarátky a kamarátov, ktorým teraz aby som sa hanbil pozrieť do očí. Patrím totiž do spoločnosti ľudí, ktorých predstavitelia im nedoprajú plnohodnotný ľudský život. Vždy som bol tak trochu hrdý, že pri rôznych netolerantných prejavoch z radov katolíckej cirkvi, som si mohol povedať. "Ja tam nepatrím, nebudem sa nad ich malosťou rozčuľovať." Po dnešnom stanovisku zboru biskupov ECAV sa však nemám viac na čo vyhovárať. Cirkev, do ktorej radov som bol kedysi prijatý, oficiálne deklarovala svoj netolerantný postoj k sexuálnym menšinám. Cirkev, ktorú som považoval za svoju, napadla a vyzvala na odchod jedinú predstaviteľku modernej teológie, ktorú v ECAV poznám. Po nútenom odchode doc. Prostredníka z Evanjelickej bohosloveckej fakulty, má tak byť za svoje liberálne názory potrestaný ďalší verejne známy evanjelický teológ. Toto už nie je náhoda. Deje sa nám to priamo pred očami a zatvárať ich nemá zmysel. Reformovaná cirkev zúfalo potrebuje novú reformáciu. Potrebuje akéhosi Luthera pre 21. storočie, ktorý ju prevedie z dlhoročného spánku do doby, ktorej výzvam čelíme. Svet sa zmenil. Tvárou v tvár moderným spôsobom boja, ako hybridná vojna, manipuláciám, falošným správam, popieraniu vedy, čeliac následkom celosvetovej pandémie, bezprecedentný zmenám klímy, kedy naše deti možno budú žiť v krajine, klimaticky podobnej s klímou Ježišovho pôsobiska. Na toto všetko sa nedá odpovedať iba hľadaním citátov v Biblii. Ako sa spoločnosť, čeliaca nástrahám, ktoré začínajú priamo ohrozovať jej existenciu, môže riadiť niečím, čo bolo napísané pred takmer 2000 rokmi? Rovnako sa v dnešnej dobe nedá zakázať mať pohlavný styk s osobou rovnakého pohlavia, vymenovávaním pasáží z Biblie. A čo ak by Ježiš bol gay? Čo by to zmenilo? Zmenšila by sa tak hodnota jeho učenia lásky k blížnemu? Samozrejme že nie! Miloval by ho Boh menej? Nie, Boh by ho miloval rovnako. To iba ľudia by na neho začali pozerať cez prsty lebo by bol býval iný. 
Lenže Ježiš bol iný! Svojim správaním sa vymykal všetkému, čo v jeho dobe bolo bežné. V časoch, kedy ľudský život nemal poriadnu hodnotu, hlásal bezpodmienečnú lásku ku každému stvoreniu. Nikoho neodsudzoval a netrestal. Maximálne povedal, aby dotyčný viac nehrešil. V Biblii nenájdeme ani jeden Ježišov výrok, kedy by niekoho od seba vyhnal lebo mal dotyčný iný názor. Ježiš ani raz nepovedal, že teplý človek nesmie mať sex, ani jednému nepovedal, že je kvôli svojej orientácií hriešnikom. To iba cirkevní otcovia v neskorších dobách pridávali do Ježišovho učenia svoje vlastné túžby, názory a predstavy, čo by bol podľa nich Ježiš považoval za správne...

Potrebujeme "nového Luthera", cirkevného vodcu, ktorý nás povedie dopredu nie rečami o tom, čo bolo, ale ponúkne pohľady, ako sa vyrovnať s neľahkou budúcnosťou, ktorá nás čaká.
Hnevá ma, že keď sa konečne nájdu ľudia, ktorí otvoria oči a snažia sa adaptovať Ježišovo posolstvo pre našu dnešnú pre-apokalyptickú dobu, tak sú svojimi nadriadenými perzekvovaní a vyzývaní na odchod.
Aby som však aj pre seba z tejto situácie vyvodil nejaké závery:
Plne podporujem zotrvanie Anny Polckovej na jej súčasnej pozícií.
Pokiaľ budú jej názory umlčané, prípadne bude prinútená ukončiť svoje pôsobenie, zvážim aj ja svoju príslušnosť k evanjelickej cirkvi. Napríklad sa k nej viac nebudem priznávať pri sčítaní obyvateľstva a viac nevkročím do evanjelického chrámu.
Je to iba malé gesto malého človeka, ale na takých malých ľuďoch práve cirkev stojí.

(c) Text, foto: Peter Janoviček 2020