9. 10. 2019

Univerzitka "100", alebo Útrapy mladého knihovníka

Tu sa to všetko dialo! Budovy Univerzitnej knižnice v Bratislave na Ventúrskej, Michalskej a Klariskej ulici; nachodil som sa medzi nimi -a v nich, doslova stovky kilometrov. 
(Foto: Peter Janoviček)


 - Venované všetkým bývalým kolegyniam a kolegom z knižnice, ktorí sa dali do služieb knižnej kultúry, a to aj za cenu malých platov a nízkej spoločenskej prestíže - 


"Knihovník?! - Také niečo dnes ešte existuje?"
Reakcia istej bratislavskej lekárky-špecialistky, po zistení, že pracujem v Univerzitnej knižnici ako knihovník. (roku pána 2015)


Univerzitná knižnica v Bratislave, si 10. októbra 2019 pripomína 100 rokov od svojho založenia. Vyše pätnásť z tých mnohých rokov, som sa po jej nekonečných chodbách pohyboval aj ja. Príležitosť ako stvorená zaspomínať si na tragikomické príhody mladého knihovníka, ktorý medzi zaprášenými regálmi prežil najlepšie roky svojej mladosti.

Jej útroby ma pohltili 1. júla 2003. Slovensku vtedy vládla druhá vláda Mikuláša Dzurindu, Ameriku tretí rok viedol George W. Bush a obedové menu v centre Bratislavy stálo okolo 75 korún.
Do Univerzitky som po skončení knihovníckej nadstavby nastúpil, aby som sa vyhol (vtedy ešte povinnej) vojenskej službe a tešil sa na pokojnú civilku uprostred miliónov kníh. Idyla však netrvala dlho...

Tak predsa vojna!
V deň môjho nástupu Univerzitná knižnica zavrela svoje brány a pripravovala sa na dlho očakávanú kompletnú rekonštrukciu. Takmer všetci zamestnanci sa z hlavných budov knižnice (bývalej Uhorskej kráľovskej komory a Paláca Leopolda de Pauliho), presunuli do čerstvo opravenej budovy bývalého kláštora Klarisiek. V obrovských skladoch kníh, však stále prachom zapadali státisíce zväzkov, viac-či menej kvalitnej literatúry. Knižnica sa zmenila na stavenisko, ale knihy sa sťahovali preč len veľmi pomaly a časť fondov dokonca prežila komplet celú prestavbu na svojom mieste. A s nimi my: partia zamestnancov knižných skladov, z ktorých sa dočasne stali "strážcovia kníh". Robotníkov a majstrov síce väčšinou zaujímala najmä strana päť Nového času a na knihy zvysoka kašlali (v niektorých prípadoch skôr chrchlali), ale všetok ich pohyb medzi knihami sme museli monitorovať. Strážili sme aj samotné sťahovanie kníh, čo obnášalo viachodinové státie vo veternom Podjazde medzi Michalskou a Klariskou ulicou.
Leto rýchlo prešlo a my sme vyfasovali teplé pracovné bundy, robotnícke topánky a respirátory. V budove boli odpojené energie a zbíjalo sa od rána do večera. Moja civilka už viac pripínala vojenskú službu. Knihy sa sťahovali až do zimy a pokiaľ ste tade a v tom čase prechádzali, možno ste si všimli skrehnutých, zvláštne vyzerajúcich ľudkov, zväčša v o číslo väčších páperovkách, ktorí v Podjazde podupkávajú na mieste a dávajú pozor na partiu jednoduchých oravských junákov, ktorí knihy nakladali do kamiónov a sťahovali do externých skladov v bývalej Cvernovke na Páričkovej ulici. Tí z nás, ktorí slúžili na Páričkovej sa mali o čosi lepšie. Boli ďaleko od despotickej vedúcej a pracovali v budove, ktorá síce pripomínala kulisu pre americký film z vojnou poznačených oblastí, ale aspoň sa tam kúrilo a svietilo.
Oravskí sťahováci boli platení podľa počtu presťahovaných metrov kníh. V knižnici, ktorá má ozaj veľa kníh, sa jednoduchšie rátajú metrové police, ako samostatné zväzky. Chlapi chceli čo najlepšie zarobiť a s knihami sa často zbytočne nehrali. Metrové police sa nakladali na drevené palety a na nich ešte jedna vrstva políc s knihami a keď sa dalo, tak ešte tretia na ne. Niektoré knihy si to odniesli, ale čo už, veď knižnici ešte stále ostávalo vyše dva a pol milióna ďalších kníh. Niekedy som takmer v pološialenstve, pri strážení v nepríjemnej zime, premýšľal nad tým, aký by bol z knižných stránok dobrý ohník - človek by sa hneď zohrial.

Knižní škriatkovia
Sklady kníh boli známe pozoruhodnými osobnosťami, ktoré v nich pracovali. Mnohé z nich, dnes už patria medzi legendy knižnice, o ktorých pamätníci svojím novým kolegom rozprávajú príhody.
Spomínam na pani H., ktorá si celé dni kontrolovala vkladné knižky a chválila sa, koľko má na nich peňazí. Mala drobné rádio na baterky a pri niektorých pesničkách z playlistu x-tého okruhu Slovenského rozhlasu, sa od dojatia rozplakala. Mala rada mačky. Pod bytovkou v ktorej bývala, žili akési túlavé cice a ona pre nich v Tescu nakupovala salámy. Celé dni lamentovala a ľutovala chlapov, aký majú ťažký život. Počerní robotníci si z nej začali robiť žarty a vždy keď ju stretli, sa jej sťažovali, že nemajú čo jesť, lebo majster im zhabal gastrolístky. Ona ich potom ľutovala a jej veta "Chudáci chlapi" sa stala legendárnou. O salámy pre mačky sa s nimi však nikdy nepodelila.

Maroš bol za každú srandu.
 Bol chudý a ľahký,
až sa mi zmestil do vozíka,
ktorým som ho tajne vozil po sklade.
(Foto: Igim)
Nebohý kamarát Maroš, ktorý od detstva trpel nevyliečiteľnou dystoniou, sedel vedľa pani H. a všetky jej reči poznal naspamäť. Na bizarných situáciách už len zabával. Napriek svojmu hendikepu, kvôli ktorému sa mu zle pohybovalo, jedlo a rozprávalo,  každé ráno vstal a pobral sa do práce. V knižných skladoch pracoval roky, vydržal aj celú rekonštrukciu, pritom nikto na jeho zdravotný stav v nevyhovujúcich pracovných podmienkach, moc nebral ohľad. Až opakované strpčovanie života zo strany nadriadenej ho donútilo prestať chodiť do práce. Menej sa tak hýbal a choroba, pred ktorou roky utekal, ho dostihla a porazila. Napriek starostlivosti bývalých kolegov, ktorí sa mu snažili pomáhať, napokon v roku 2013 zomrel. Mal iba 46 rokov.

Mojou prvou kolegyňou, s ktorou som sedel v kancelárií, bola dnes už tiež nebohá T. To som už skončil civilnú službu a v knižnici ostal pracovať ako radový zamestnanec. Môj nástupný plat bol okolo 5000 korún. Takto si náš štát cenil pracovníkov v rezorte kultúry. Prvé roky som zostal pracovať v knižných skladoch, ktoré vždy boli a dodnes sú najpodradnejším pracoviskom knižnice. Pritom práve na pleciach "skladníkov" leží gro jej najdôležitejšej funkcie  - požičiavania kníh. Keby ste si niekedy cez internet objednávali v knižnici knihu, myslite nato, že vaša objednávka sa vytlačí v knižných skladoch, kde sa pridá -  často k stovkám iných objednávok, skladníci sa potom rozbehnú doďaleka a medzi kilometrami regálov hľadajú vašu knihu podľa signatúry (knihy v Univerzitke nie sú radené podľa abecedy, ale signatúry, teda kódu, ktorý sa knihe prideľuje podľa fondu do ktorého patrí, veľkostného formátu a poradového čísla). Vyhľadávanie kníh obnáša fyzickú námahu, lebo sa pre ne treba často  šplhať do výšky po rebríkoch, alebo odtláčať ťažké posuvné regály. Knihy sú veľmi často zaprášené a pri manipulácií s nimi, knihovníci vdychujú prach. Moja kolegyňa T. takto dostala astmu a alergiu.
Napriek fyzicky náročnej a únavnej práci sú skladníci na spoločenskom rebríčku knižnice najnižšie a sú aj najhoršie platení. Svojím osudom a nevďačnou prácou mi trochu pripomínajú domácich škriatkov z kníh o Harry Potterovi...

Na práci v skladoch ma najviac bavil oddych a predstieranie práce. Tu som mal na starosti lepenie štítkov so signatúrami, na dosky dokumentov. Lepidlo príjemne smrdelo a človeka nežne omamovalo. Za povšimnutie stojí aj moja knihovnícka uniforma, mužského strihu. Muži nosili modré plášte a biele sandále, ženy zase biele plášte a nechutne vyzerajúcu obuv, akú som si pamätal naposledy na socialistických predavačkách. (Foto: Igim)


O falošnom atentáte na Asada
V roku 2007 som sa šťastným riadením osudu a zásluhou doktorky M., presunul z "najpodradnejšieho" oddelenia knižnice na to najprestížnejšie. Mal som sa starať o najvzácnejšie zbierky Univerzitky, napríklad rukopisy, inkunábuly (prvotlače z 15. storočia) alebo orientálny fond, zapísaný na Zozname UNESCO Pamäť sveta.
Práve vďaka posledne menovanému fondu rukopisov a tlačí, dodnes do Univerzitky prichádzajú ako na bežiacom páse aj návštevy z pre nás exotických krajín. Zažil som prezidentov, predsedov vlád, prvé dámy, i generálneho tajomníka OSN. Navštívili nás členovia líbyjskej vlády, ešte z doby
Muammara al-Kaddáfího, na ktorých sme si o rok neskôr - po vypuknutí Arabskej jari, pri listovaní albumom fotografií našich vzácnych návštev, už nostalgicky spomínali a premýšľali či sú ešte nažive. Mojou prácou pri týchto návštevách bolo pomáhať pri príprave výstavky kníh a následná fotodokumentácia samotnej návštevy.
Raz k nám prišli aj sýrsky prezident Baššár al-Asad s manželkou. Vtedy sme o ňom ešte veľa nevedeli a podľa informácií, ktoré sme mali, to bol moderný a pokrokový vládca Sýrie, nádej pre svoju krajinu. Budúcnosť samozrejme všetko zmenila, ale vtedy sme prezidentskému páru pripravili krásnu a veľkú výstavu z originálov nášho orientálneho fondu. Dokonca sme museli prejsť aj bezpečnostnou previerkou, aj keď sme tam podaktorí ako ja len postávali pri stene a fotografovali. Mal som starý digitálny foťák, na AA batérie, ktoré sa ako naschvál hneď na začiatku návštevy vybili. Zúfalo som strčil roku najprv do vrecka nohavíc a potom kdesi do košele, kam som si schoval náhradné batérie. Ochrankári tieto moje pohyby okamžite registrovali a veru riadne spozorneli, čo si to z košele vyťahujem. Uvedomil som si, že v takejto situácií si treba zapamätať, že náhle a rýchle pohyby pri vysokých štátnych návštevách nie sú vítané.

Neobľúbená, ale dôležitá
knihovnícka činnosť:
vysávanie prachu z kníh. (Foto: Z)


Život mačiek
Na tomto prestížnom oddelení som spoznal dobrú kamarátku Z., s ktorou sme sedeli spolu v kancelárií presne od 15. novembra 2007 (tento deň sme neskôr oslavovali ako "Výročník" nášho stretnutia), do 14. marca 2019, kedy sme spoločne knižnicu opustili. Z. si so mnou užila svoje a keby nebola taká dobrá a nemala pochopenie pre môj zvláštny zmysel pre humor, tak by som pravdepodobne skončil niekde s vyhadzovom a žalovaním za harassment.
Mojou obľúbenou činnosťou bolo pozorovať mačky, žijúce v záhrade Albrechtovho domu, do ktorej ústili okná našej kancelárie. Mačiek bolo niekoľko a postupne som sa naučil ich od seba rozoznávať a dal im vymyslené mená.






Napravo je náš obľúbený kocúr, ktorého som odfotil, niektorý rok na jeseň v zlatom lístí, opadanom z košatej čerešne v Albrechtovej záhrade.








Veľký tresk
Život v knižnici plynul pomerne pokojne a stabilne až do doby, kedy ju opustil dlhoročný riaditeľ doktor T. Presluhoval už niekoľko rokov, pokým mu bolo umožnené odísť do zaslúženého dôchodku. Potom sa veci začali postupne meniť a časom doslova kaziť. Spolupráca nového vedenia s dovtedajšou stabilnou zamestnaneckou základňou nefungovala, čo vyústilo doslova v masový exodus zamestnancov knižnice. Nálada v knižnici už nebola ako kedysi a jedného dňa som si uvedomil, že teraz je ten čas tiež odísť preč...

Tu sa môj príbeh, ktorý sa istú dobu prelínal s príbehom Univerzitnej knižnice končí.
Tento blog je mojím pravdepodobne posledným ohliadnutím sa, za tým zvláštnym obdobím a mojou "kariérou" knihovníka.
Univerzitke želám do ďalšej storočnice najmä to, aby sa jej dožila. Budúcnosť knižníc a knihovníkov nie je jasná a prorokuje sa im skorý koniec. Vraj už nebudú potrební. Povedzme si však otvorene: listovanie si knihou, jej vôňu, pocit papiera pod prstami, to všetko žiadna elektronická kniha nahradiť nemôže. A pokiaľ budú existovať knihy, budú potrební aj knihovníci!
Keď nabudúce pôjdete do knižnice, nezabudnite sa na pani knihovníčku, alebo pána knihovníka usmiať. Robia nedocenenú a u nás aj zle platenú prácu, ale väčšina z nich ju napriek tomu robí s láskou.


21. 9. 2019

O Pochode za život

Bratislavou pochodujem takmer za každú rozumnú vec, ale s Národným pochodom za život sa stotožniť nedokážem. Mám problém už s jeho názvom, ktorý obsahuje slovo národ, ktoré si u nás privlastňujú skupinky ľudí, ktoré sú mi prudko nesympatické.

Fráza "Pochod za život" znie ako fajn vec, ale organizátori za ňu schovávajú celé spektrum tém, ktoré potláčajú základné ľudské práva. Chceli by diktovať ženám, čo smú a čo nesmú robiť zo svojimi telami, obmedzovať právo na rodinu párom gayov a lesieb, alebo ľudom zakazovať či v prípade vážnej choroby smú dobrovoľne ukončiť svoj život. Všetko toto schovávajú za prázdne frázy o rešpekte, úcte k životu a bez hanby sa pritom oháňajú Bohom.

V modernej spoločnosti nemajú mať príkazy a zákazy ľudí, schovávané za Boha, žiadne miesto. To patrí kamsi do stredovekej minulosti. Pochod za život si predstavujem ako pochod za práva všetkých ľudí, bez ohľadu na ich národnosť, pohlavie, orientáciu, alebo vierovyznanie, ako pochod za úctu k zvieratám a k Zemi, volajúci za rešpektovanie jej zdrojov.

Čerešničkou na torte je, že medzi tisíce silne veriacich ľudí, ktorí nasledujú (akokoľvek nesprávne, ale predsa len väčšinovo úprimné) volanie svojich kňazov, sa zajtra zamiešajú vlci k ovčom rúchu - bandy bigotných fanatikov, nacionalistov a dokonca fašistov, ktorí si budú prihrievať polievočku pred parlamentnými voľbami, ktoré nás čakajú budúci rok. Keď žiadny iný argument, tak aspoň ten jeden by u podporovateľov pochodu mal zavážiť:
S fašistami sa nepochoduje!

28. 6. 2019

Mimozemšťan Štefánik a utópia tahitského štátu Slovákov

Obálka novej knihy Michala Hvoreckého 
Tahiti (Utópia), Marenčin PT (2019).
Tahiti s poznámkou v podnázve: Utópia, znie titul nového románu Michala Hvoreckého, ktorý bol verejnosti po prvý raz predstavený v pondelok 24. júna 2019 v priestoroch Pistoriho paláca v Bratislave. V diskusii s Petrom Michalíkom autor prezradil, že nápad na knihu nosil v hlave už takmer deväť rokov a do samotného písania sa pustil zhruba pred tromi rokmi. Jeho snahou bola demýtizácia Štefánika, ktorého osobnosť - aj pri príležitosti stého výročia úmrtia, v našej spoločnosti opäť nabrala na popularite.

Samotná kniha, autorom označená ako utópia, by ľahko mohla byť zaradená aj do kategórie literárnej science-fiction, v tomto prípade by sa jednalo o historickú fantastiku. Možno by pritom bolo vhodné opatriť ju poznámkou: Kniha nie je vhodná pre povahy citlivé na svoju etnicitu, a ľudí bez zmyslu pre iróniu a nadhľad. Čitatelia znalí Hvoreckého diela, však isto tušia, do čoho sa púšťajú, keď knihu začnú čítať.

Milan Rastislav Štefánik navštívil Tahiti - najväčší ostrov Francúzskej Polynézie, ktorý sa nachádza v súostroví Ostrovy Spoločnosti v Tichom oceáne, počas svojho života dva razy. Pozoroval tam Halleyho kométu a vytvoril jedny z prvých fotografií tejto oblasti. Dve jeho fotky zdobia aj Hvoreckého knihu - Štefánikov autoportrét a pravdepodobne jeden z prvých dodnes zachovaných aktov z tvorby slovenských fotografov. Nahá tahitská kráska, opierajúca sa o kmeň palmy.
Štefánik musel Tahiti milovať. Dokonca sníval o tom, že sa na tento rajský ostrov presťahuje. Dejiny mu však ako dobre vieme, plánovali iný osud.
Michal Hvorecký na tomto Štefánikovom sne vybudoval svoj sen literárny. Dej románu sa začína na parížskej Mierovej konferencii, ktorej priebeh je iný, než ako ho poznáme z učebníc dejepisu. Česi si založia vlastný štát a Slovensko zostane súčasťou Uhorska, kde sa k moci dostáva admirál Horthy. Uhorsko sa mení na fašistickú diktatúru, ktorá brutálne prenasleduje nemaďarské národy. Slováci sa rozhodnú opustiť domovinu a pod Štefánikovým vedením sa vydávajú na dlhú cestu za slobodou - na vzdialené Tahiti. Slovenský exodus nápadne pripomína európsku migračnú krízu z roku 2015. Slováci, ako národ, ktorý väčšinovo odmieta prijať utečencov, sa v Hvoreckého knihe sami ocitajú v pozícií migrantov, a pocítia na vlastnej koži nenávisť domáceho obyvateľstva krajiny, cez ktorú putujú (v tomto prípade Rakúsko). Pomoci sa im dostane až v Nemecku, odkiaľ vlakmi putujú do prístavu Le Havre, a odtiaľ loďou do Francúzskej Polynézie.
Kniha opisuje ako sa Slováci prispôsobujú novému životu na Tahiti a ako namáhavo budujú Nové Slovensko v tomto exotickom prostredí. Knižný príbeh sa odohráva v rozličných časových úsekoch, od roku 1911, až do roku 2020. Beh dejín však akoby nebolo možné zmeniť. Napriek odlišnému prostrediu vývoja, pripomína blízka budúcnosť tahitských Slovákov čosi, čo poznáme z našej vlastnej krajiny a doby.
Pri čítaní knihy som si nechtiac spomenul na Pišťankových džundžianskych Slovákov. Porovnávanie s tými tahitskými však prináša rozdiely. Peter Pišťanek svojich džundžianskych Slovákov písal s túžbou po niečom pôvodnom. Po národe neskazenom divokými 90. rokmi na Slovensku. Fantazíroval o krajine, do ktorej sa dá ujsť, ak človek chce nájsť ľudí žijúcich podľa určitých vzorcov, považovaných za tradičné.  Hvoreckého tahitskí Slováci však naopak dokazujú, že tomu, čo máme zakódované v našich génoch neutečieme, ani keď odídeme žiť na druhý koniec sveta.
Michal Hvorecký vo svojej knihe necháva Štefánika žiť o zopár rokov dlhšie, ale osud ho napokon dostihne a jeho lietadlo skončí vo vodách Tichého oceána. Osudu, ktorý mu bol určený, teda ani v tomto románe neutiekol.
Štefánik ako historická osobnosť s pestrým životom a aj mnohými rozporuplnými názormi, v projekcii ľudu na Slovensku, aj toho na Tahiti predstavuje typ superhrdinu.  V Hvoreckého opise, ktorý sa snaží o spoznanie jeho skutočnej tváre, je Štefánik zase akýmsi mimozemšťanom. Osoba, ktorý nezapadá do škatuliek a noriem svojej doby. Muž, ktorý v niektorých ohľadoch dokonca svoju dobu predbehol, v mnohých názoroch zase zaostal.

Kniha Tahiti (Utópia) mi niečím pripomenula Hvoreckého novelu Najhorší zločin vo Wilsonove zo zbierky Lovci a zberači. Nielen menom amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, ktorý v oboch knihách vystupuje, ale aj spôsobom, s akým autor narába s historickou látkou a pretavuje ju do svojho literárneho sveta. Toto nie je kniha, ktorá sa bude automaticky páčiť každému. K jej čítaniu možno treba mať určitý vzťah k histórií a zároveň ju vedieť brať s nadhľadom. V knihe absentujú dialógy a autor má vynikajúco naštudovanú historickú matériu, takže rozoznať rozprávanie o skutočných dejinách od autorovej fantázie môže byť pre čitateľa výzvou. 
Po grafickej stránke je kniha krásna. Či už obálkou a väzbou, ale aj typografiou a celkovým dizajnom od Pala Bálika.
Román Tahiti ukazuje správny spôsob, ako sa dá vyrovnávať so svojou národnou minulosťou. Je dôkazom, že sa to dá robiť inteligentne, s humorom, fantáziou a bez toho, aby sme sa brali smrteľne vážne.


(c) Text, koláž: Peter Janoviček 2019

25. 6. 2019

Na koncerte "Jaro Filip 70" sa posielali gratulácie do neba

Grafika: Dr. Horák s Danglárovou ilustráciou
Do konca roka nám zostáva ešte viac ako šesť mesiacov, ale koncertná sezóna v Bratislave pravdepodobne predčasne vyvrcholila už v pondelok 24. júna. Aspoň čo sa koncertov domácich interpretov týka, určite. Veď na pódiu bratislavskej Axa Arény NTC sa v jeden večer a na jednom pódiu stretlo toľko zvučných mien slovenskej hudby a kultúry, ako tomu býva azda iba na veľkých festivaloch.

16. 5. 2019

Cyrano sa vrátil domov na Novú scénu s novou energiou a osvedčenými piesňami

Foto: https://www.nova-scena.sk
AKTUALIZOVANÉ 25. 6. 2019
Moje prvé stretnutie s muzikálovým Cyranom z predmestia sa udialo v roku 1999 v Dome kultúry Ružinov. Nepatrím ku generácií, ktorá mohla obdivovať výkony Kamily Magálovej a Jozefa Benedika v pôvodnom naštudovaní rockového muzikálu z roku 1977 na bratislavskej Novej scéne. Napriek tomu, že verzia Cyrana z roku 1999 sa pozitívnej kritiky, ani diváckeho úspechu nedočkala, magnetofónovú pásku s oprášenými piesňami z muzikálu som mal poctivo napočúvanú a texty piesní si pamätám dodnes. Vtedajšie uvedenie muzikálu stavalo na výkone Dušana Cinkotu v úlohe Cyrana a Sone Norisovej ako Roxany, ktorí svojimi dobrými výkonmi pridali plusové body inak priemernému predstaveniu.
Keď sa ku mne pred nejakou dobou dostala správa, že Nová scéna ide Cyrana z predmestia uviesť opäť, vzbudila vo mne veľké očakávania a túžbu predstavenie vidieť. Mal som možnosť zúčastniť sa predpremiéry muzikálu 15. mája a následne jednej reprízy predstavenia.
Aký je teda Cyrano z roku 2019?


Aktuálny Cyrano z predmestia sa snaží byť predstavením pre všetkých. Ráta so silnou diváckou základňou generácie pôvodného uvedenia, ale rád by prilákal i mladých divákov, ktorí doteraz muzikál nepoznali. Práve prvá skupina divákov na predpremiére prevažovala a zdala sa spokojná, keď umelcov pri záverečnej ďakovačke ocenila búrlivým standing ovation. Rozmýšľam, ako bude na predstavenie reagovať súčasná generácia, ktorej je muzikál príbehom a vekom účinkujúcich predsa len podstatne bližšie. Ocenia dnešní mladí ľudia, odchovaní rapovou hudbou z mobilných telefónov krásu Hammelových a Vargových melódií, či Peterajove a Štrasserove texty piesní? Práve oné texty totiž zostali zachované v pôvodnej podobe a veta typu "Ja nekupujem na Korze, čo nosí sa a čo sa chce" dnes už nepôsobí príliš aktuálne. Naopak libreto Alty Vášovej sa napriek deklarovanému obdivu zo strany tvorcov nového spracovania muzikálu, dočkalo aktualizácie. Na pódiu sa spomína Instagram a súčasnú dobu autori celkom úspešne navodzujú aj vizuálne. Účinkujúci ďobú do mobilných telefónov, robia si selfie, a na veľkoplošnú obrazovku sú premietané titulné strany bulváru, informujúce o kariérnom vzostupe skupiny Kadeti, alebo neskôr "The Kadets",  aby zneli viac cool. Na repríze muzikálu, kedy v hľadisku prevažovali mladšie ročníky sa zdalo, že snaha autorov zafungovala a publikum bolo spokojné.
Veľmi pozitívnym prvkom predstavenia je osmečlenná živá kapela priamo na modernom pódiu, umiestnená po oboch jeho stranách na akomsi lešení (nápad, ktorý mi inak pripomenul Ďurovčíkového Jesusa). Na mnou videných predstaveniach spievali a hrali v hlavných úlohách Lukáš Pišta ako Cyrano, Romana Dang Van a Mirka Gális Partlová ako Roxana, a Vladislav Plevčík a Dárius Koči ako Ján. Bol to práve výkon Lukáša Pištu, ktorý tiahol celé predstavenie. Cyrano v jeho podaní bol maximálne uveriteľný od prvej sekundy na scéne. Drsný, drzý, ale napriek tomu s nežnou dušou. Postava Roxany v podaní Mirky Gális Partlovej bola uveriteľná, dobre zahraná a zaspievaná. Romana Dang Van sa v istom rozhovore zverila, že sa so svojou postavou úplne stotožniť nedokáže, čo bolo na predpremiére ešte trochu viditeľné.

Každopádne mladí energickí účinkujúci, spolu s kvalitne a chvíľami sympaticky tvrdo hrajúcou živou kapelou majú potenciál osloviť aj mladších divákov. Lebo postavy krčmára Ruda a jeho manželky Berty idú akoby na istotu pre starších divákov predstavenia, či už herecky, alebo spôsobom humoru.

Cyrano z predmestia je predstavenie, ktoré sa oplatí vidieť, ale porovnávať s čímkoľvek z minulosti neodporúčam. Je to nové predstavenie pre divákov z roku 2019, aj keď s priznanou nostalgiou a úctou jeho dnešných tvorcov k pôvodným autorom, čo napokon dokazuje aj maľovaná opona s členmi skupiny Collegium musicum a veľkým portrétom majstra Mariána Vargu uprostred.


Cyrano z predmestia * Divadlo Nová scéna Bratislava * Libreto: Alta Vášová * Hudba: Pavol Hammel, Marián Varga * Texty piesní: Kamil Peteraj, Ján Štrasser * Choreografia: Ladislav Cmorej * Kostýmy: Jarmila Ťažká * Scéna: Martin Novák * Dramaturgia: Dávid Hartl * Réžia: Patrik Vyskočil * V hlavných úlohách účinkujú: Cyrano: Ján Slezák/ Lukáš Pišta * Roxana: Mirka Gális Partlová/ Romana Dang Van * Ján: Dárius Koči/ Vladislav Plevčík. V ďalších postavách sa predstavia: Karin Olasová, Lucia Vráblicová, Pavol Topoľský, Štefan Kožka, Peter Makranský, Róbert Halák a ďalší. * Muzikál sprevádza živá osemčlenná kapela.Premiéra: 16. - 17. mája 2019.