1. 12. 2019

The Irishman: Martin Scorsese a jeho filmová revolúcia

Foto (c) Netflix
Najnovší film režiséra Martina Scorseseho (*1942) "The Irishman" (Ír) mal premiéru 27. septembra 2019 na 57. Newyorskom filmovom festivale a následne sa objavil v limitovanej kino-distribúcií v niekoľkých málo krajinách a na zopár filmových festivaloch. Svoju skutočnú divácku premiéru zažil až 27. novembra, kedy sa objavil na streamovacej službe Netflix, naraz vo všetkých krajinách sveta (s výnimkou Číny, Sýrie, Severnej Kórei a Krymu), pre všetkých jeho 150 miliónov predplatiteľov.

"Je to najväčšia revolúcia od nástupu zvuku vo filmoch, v roku 1927", komentoval systém distribúcie svojho najnovšieho filmu spôsobom VOD (Video on-demand) režisér Scorsese. Film za 159 miliónov dolárov, tak nestavil na zárobky v kinách, ale na zisk z predplatného služby Netflix.

"The Irishman" je natočený na základe bestsellerovej knihy "I Heard You Paint Houses" (2004) bývalého prokurátora, vyšetrovateľa a obhajcu Charlesa Brandta. Brandt vo svojej investigatívnej knihe spracoval príbeh Franka Sheerana (1920 - 2003), odborového predáka napojeného na organizovaný zločin a so vzťahmi s taliansko - americkou mafiánskou rodinou Bufalino z Pensylvánie. Sheeran pochádzal z írsko-švédskej prisťahovaleckej rodiny a bol Írskym katolíkom po otcovi. "Vyznamenal sa" počas 2. svetovej vojny, kedy sa podľa svojho vlastného rozprávania zúčastnil mnohých vojnových zločinov, páchaných  na nemeckých zajatcoch v Európe. Pravdepodobne vtedy sa v ňom vyvinula bezcitnosť a strata úcty k ľudskému životu. Vďaka týmto negatívnym povahovým vlastnostiam, po návrate domov nemal problém s vraždením nepohodlných svedkov a partnerov. Sheeran bol údajne jedným z dvoch ne-Talianov, ktorí boli spriahnutí priamo s Komisiou - riadiacim orgánom americkej Mafie. Mimoriadnym bol Sheeranov vzťah s Jimmym Hoffom (1913 - 1975), dlhoročným prezidentom vplyvnej a mocnej odborovej organizácie "International Brotherhood of Teamsters".
Viac zo skutočného príbehu o prepojení americkej politiky a odborov na organizovaný zločin, nechcem prezrádzať, aby si ho diváci mohli vychutnať vo filme. Každopádne téma ako stvorená pre režiséra mafiánskych eposov Mafiáni a Kasíno. Scorsese sa nad sfilmovaním knihy Charlesa Brandta zamýšľal už dávno a spolu so svojím kamarátom z detstva a jedným z dvorných hercov Robertom de Nirom (*1943) čakali na vhodnú dobu pre takto nákladný projekt. Nakoniec im potrebné financie poskytol Netflix a tak sa film, ktorý by za iných okolností putoval automaticky na strieborné plátno, ocitol na displejoch počítačov, tabletov, mobilov a smart TV.
Zrodila sa spolupráca s veľkým O, ako Oscar. Držiteľ Oscara Scorsese obsadil do hlavnej úlohy filmu, postavy Franka Sheerana, svojho kamaráta a spoluproducenta Roberta de Nira. Úlohu Jimmyho Hoffu dostal držiteľ Oscara Al Pacino (*1940), pre ktorého ide o jeho vôbec prvú spoluprácu so Scorsesem a trojicu hlavných postáv dopĺňa oscarový herec Joe Pesci (*1943), u nás trochu nespravodlivo známy najmä z postavy nízkeho zlomyseľného zlodeja so zlatým zubom z filmov Sám doma. Pesci sa údajne pre spoluprácu nechal nahovárať mimoriadne dlho a ponuku hrať vo filme odmietol aspoň 50 krát, pokým rolu mafiánskeho kmotra Russella Bufalina prijal.
Na výkonoch týchto troch osvedčených hercov a legendách žánru mafiánskych filmov stojí aj Irishman. Všetci traja hrajú výborne a napriek svojmu pokročilému veku stvárňujú svoje postavy v rôznych etapách ich životov. Tu však nastúpila technika a to tiež nie hocijaká. Revolučný spôsob nakrúcania na dve kamery a viac filmových objektívov naraz a digitálne spracovanie obrazu v postprodukcii spôsobili, že herci v prvej polovici filmu pôsobia  napriek svojmu vlastnému veku (76 - 79), primerane podstatne mladšiemu veku svojich postáv. Tento spôsob nakrúcania a následného omladzovania by mohol úplne zmeniť spôsob obsadzovania hercov do filmov - ich vek by viac nemusel hrať takú rolu, ako je tomu v súčastnosti.
Stopáž filmu je závratná: 209 minút, ale ja som sa skutočne nenudil ani jedinú sekundu. Napriek roku výroby 2019 a revolučnej technike použitej pri natáčaní, pôsobí film ako zo "starých dobrých gangsterských čias"; ako starosvetská mafiánska kriminálka, ktorá mohla byť natočená kedykoľvek, kľudne pred 20, 30, či 40 rokmi. Scorsese so svojím tímom proste odviedol svoju klasickú profesionálnu filmárčinu s nezameniteľným spôsobom rozprávania a dokonalým retro lookom.

Jediný problém som mal stým, že mafiánom v podaní tak skvelých hercov som držal palce, čo by znamenalo, že zlo má zvíťaziť nad dobrom. Jedine, žeby v tomto príbehu vlastne žiadne dobro nevystupovalo...
Za mňa jeden z filmov roka! Na Irishmana si rozhodne nájdite čas, pokiaľ máte radi klasické mafiánske filmy a gangsterky.

Íra si môžete kedykoľvek pozrieť na Netflixe, ktorý je pre nových zákazníkov prvých 30 dní zadarmo. The Irishman je dostupný s českým dabingom alebo titulkami.

Text: (c) Peter Janoviček 2019


Trailer k filmu:

22. 11. 2019

Prašina je späť: temnejšia a nebezpečnejšia

Obálka knihy Prašina 2
 s údajným čiernym merkuritom,
nájdeným v prašinskom podzemí.

Výnimočný stav v Prahe! Evakuácia obyvateľov.
Pád vrtuľníku na Prašine!
Hrozí Prahe ďalší krchlebanský teroristický útok?


Takto nejak by zneli titulky pražských vydaní novín z prostredia nášho románu.
Po úspechu prvej Prašiny u čitateľov, i odbornej verejnosti (nominácia na cenu Magnesia Litera a udelené ocenenie "Cena učitelů za přínos k rozvoji dětského čtenářství") sa Vojtěch Matocha (1989) opäť vracia do tajomnej pražskej mestskej časti, kde nefunguje elektrina, ani žiadne výdobytky modernej techniky. A opäť s krásnymi ilustráciami Karla Osohy (1991), ktoré pomáhajú vytvárať z tejto série kult.

Keď som pred zhruba rokom a pol písal o prvom dieli Prašiny, akosi podvedome som tušil, že dobrodružstvám Jirky a En ešte nie je koniec. A ono im koniec asi tak skoro ani nebude. Matocha svoj tajomný svet otvoril čitateľom naplno a ukazuje sa, že jeho fantázia nepozná hraníc. Kým pri čítaní prvej polovice Prašiny 1 som si ešte myslel, že má ísť čisto o poctu Foglarovi, ale v jej závere už na moje prekvapenie prevládal žáner mestskej fantasy s prvkami steampunku, tak pri druhom dieli už ide o triler a miestami až horor. Popravde, prístupnosť pre čitateľov od 9 rokov sa mi zdá prinízka. Shelleyovská zápletka je vskutku nápaditá, ale dosť strašidelná a Krchleby - nová časť Prašiny, ktorú v knihe spoznáme je temná a riadne nebezpečná. Povedal by som, že našim hrdinom v nej bude prihárať, ale dej knihy sa odohráva v treskúcej zime (akú dnešné deti žiaľ čoskoro budú poznať ozaj iba z kníh), takže skôr budú tuhnúť mrazom, hrôzou a strachom. Prezrádzať a vysvetľovať čo to je čierny merkurit sa dopredu nesluší, preto čitateľ môže aspoň skúsiť hádať podľa titulnej fotky k tomuto blogu. 
Kniha má napätie, atmosféru, slušnú psychológiu postáv a láka mládež čítať. Verím, že na ďalší diel nebude treba dlho čakať...

Ide zima a Vianoce. Lepšiu knihu na zimné čítanie pod perinou pre Vášho dospievajúceho potomka asi nenájdete a zaručujem, že, pokiaľ sa do nej začítate, tak ju tak skoro neodložíte ani vy. Odporúčam ako vianočný darček!


Knihu na Slovensku vydalo vydavateľstvo Artforum a v Čechách nakladatelství Paseka.

(c) Text a foto: Peter Janoviček, 2019

18. 11. 2019

Magický večer Glena Hansarda a jeho priateľov v bratislavskom Istropolise

Na sklonku dňa osláv 30. výročia Nežnej revolúcie sa konalo ešte jedno výnimočné podujatie; akási oslava hudby. V bratislavskom "Dome odborov Istropolis" od deviatej večer koncertoval írsky pesničkár Glen Hansard, ktorý spolu s kapelou predviedol publiku nevšedný hudobný zážitok.


Pódiová momentka z vystúpenia Glena Hansarda v Istropolise.







17. november 2019 bol pre mnohých dňom spomienok a nostalgie. Tridsiate výročie Nežnej revolúcie pritiahlo do bratislavských ulíc davy ľudí na početné podujatia. Hudba znela na viacerých z nich, ale dovolím si tvrdiť, že lepšia muzika ako v Istropolise sa hrala asi málokde.

Glen Hansard práve končí svoje tohtoročné európske turné (posledný krát zahrá ešte dnes večer v pražskom divadle Archa) k aktuálnemu albumu This Wild Willing. Predposlednou zastávkou jeho koncertnej šnúry bola Bratislava, do ktorej sa opakovane vracia. Po nezabudnuteľnom zážitku z jeho koncertu v marci 2016, o ktorom som písal tu, som vedel, že Glena si musím pozrieť a najmä vypočuť opäť.

Bratislavský Istropolis presne zapadol do atmosféry toho sviatočného dňa. V jeho interiéroch, by sa dal zriadiť skanzen komunizmu, lebo od oných dôb sa v ňom skutočne zmenilo iba máločo. Monštrózne chladné interiéry v štýle socialistického realizmu, podčiarknuté zimou, ktorá dnu panovala, predpokladám pripravili najmä zahraničným návštevníkom koncertu (veľmi dúfam, že Glen a kapela sa nenechali zaskočiť) večer zážitkovej kultúry.

Presne s úderom ôsmej na pódium vyšla Nina Hynes, pôvodom írska pesničkárka, ktorá momentálne sídli v Berlíne. Nina v doprovode dvoch hudobníkov predstavila svoje nové piesne a opakovane spomínala na svoju poslednú návštevu Bratislavy v roku 2007, ktorá jej príjemne utkvela v pamäti. Prekvapila aj svojou slovenčinou o ktorú sa sympaticky snažila.

Po zhruba štyridsať minútovom koncerte nasledovala krátka pauza a potom o deviatej sa pódiu konečne objavil Glen Hansard v sprievode ôsmich špičkových hudobníkov. Zaujal ma španielsky gitarista Javier Mas, ktorý hrával s Leonardom Cohenom a ktorého doslova virtuózne sóla obohatili večer.
Ako prvú skladbu muzikanti zahrali I'll Be You, Be Me z posledného Glenovho albumu, pri ktorej sa Glen Hansard okamžite dostal do varu a "zabil" svoju gitaru, keď ju rockerským spôsobom hodil na zem. Tej náhradnej, ktorú potom dostal od technika sa ospravedlňoval a na svoje nástroje v ten večer viac bral ohľad. Každopádne všetky, na ktorých Hansard počas večera zahral, dostali zabrať. Jeho živelný spôsob pódiového prejavu je už dostatočne známy a práve vďaka nemu, je Glen Hansard istota nezabudnuteľných hudobných zážitkov.

Ten kto si dopredu nenapočúval jeho aktuálny album, mohol byť z nových pesničiek, ktoré počas večera zazneli prekvapený. Hansard zmenil svoju klasickú polohu a rozhodne nie je hudobníkom, ktorého možno zaškatuľkovať do nejakého konkrétneho hudobného žánru. Z pôvodného folku ostalo na poslednom albume iba málo a svojím recitačným, šepkavým prejavom viac pripomína Leonarda Cohena, či Nicka Cavea. Akékoľvek porovnávanie by sa však asi Hansardovi nepáčilo. Vplyv mnohých významných umelcov na svoju tvorbu (na koncerte spomínal aj Boba Dylana) priznáva, avšak ide o konkrétne inšpirácie pre jeho piesne. Glen Hansard nepíše prvoplánové šlágre na otrepané témy. Jeho zaujímajú momenty, ktoré prežije a o ktorých potom napíše pieseň. Niekedy sú to drobnosti, niekedy silné témy, ako príklad spomínal zážitok z koncertu Boba Dylana, o ktorom si myslel, že bude jeho posledný a inšpiroval ho k napísaniu piesne. Nakoniec Dylana videl naživo opäť, ale pieseň ako svedok onoho momentu zostala.

Glen Hanrad nahral svoj nový album v Paríži, kde prežil niekoľko týždňov počas leta minulého roku. Ubytoval sa v Írskom kultúrnom centre, túlal sa Parížom a písal piesne. Natočil tu potom aj veľkú časť videoklipov k novému albumu. Vplyv Paríža a jeho multikultúrnosti je na albume citeľný. Znie na ňom perzština, objavujú sa orientálne znejúce prvky. 
Za mňa osobne, táto nová poloha Hansardovi veľmi svedčí. Dokázal to aj na včerajšom koncerte, kedy pódium bolo osvetlené slabými reflektormi, umiestnenými na stojanoch v polkruhu poza hudobníkov. Žiadne svetelné efekty, diváci na Hansardove želanie sediaci, bez miest na státie. Napriek obrovskej, neútulnej sále Istropolisu a stovkám divákov v nej (plno nebolo; miesta do bočných radov sály neboli v predaji a zopár desiatok z tých, ktoré sa predávali, zostali prázdne), mal človek pocit, že nachádza kdesi v starom zašlom parížskom divadielku, kde iba pre neho rozpráva Glen Hansard svoje životné príbehy. Rozprával aj doslova a dosť veľa. Hansard rád baví publikum historkami zo svojho na zážitky bohatého bohémskeho života. A má rád, keď publikum reaguje a baví sa. Potom je druhá Hansardova poloha, kedy rozpráva príbehy pomocou hudby. Recituje, šepká, melodicky spieva i reve. Občas nepotrebuje mikrofón a dokáže, že unplugged mu tiež svedčí. Skáče i kolíše sa ako šaman, ktorý zaklína svoje publikum.
Koncert, ktorý ťažko popísať a treba ho asi iba zažiť...

Zhruba po dvoch hodinách hrania sa Glen Hansard a kapela začali lúčiť, aby pridali ďalšiu polhodinu prídavkov. To je tiež typické pre tohto hudobníka. Na koncertoch ide na maximum a chce svojmu publiku odovzdať čo najviac. V tomto prípade hádam vyše dvadsiatky piesní a na záver divočina, kedy návštevníkov koncertu zavolal pod pódium, aby sa s nimi osobne rozlúčil. Končilo sa po pol dvanástej, ale napriek neskorej hodine sa ľudia, odchádzajúci z koncert usmievali.

Ak niekedy zbadáte, že Glen Hansard bude opäť hrať v Bratislave, tak neváhajte. Ceny lístkov nebudú nízke, ale za svoje peniaze dostanete starosvetsky-poctivý koncert hudobníka, ktorý miluje hudbu a svojim divákom chce odovzdať čo najviac energie a zážitkov. A to v dnešnej dobe už žiaľ nie je úplne bežné.

(c) Text a foto: Peter Janoviček, 2019

9. 10. 2019

Univerzitka "100", alebo Útrapy mladého knihovníka

Tu sa to všetko dialo! Budovy Univerzitnej knižnice v Bratislave na Ventúrskej, Michalskej a Klariskej ulici; nachodil som sa medzi nimi -a v nich, doslova stovky kilometrov. 
(Foto: Peter Janoviček)


 - Venované všetkým bývalým kolegyniam a kolegom z knižnice, ktorí sa dali do služieb knižnej kultúry, a to aj za cenu malých platov a nízkej spoločenskej prestíže - 


"Knihovník?! - Také niečo dnes ešte existuje?"
Reakcia istej bratislavskej lekárky-špecialistky, po zistení, že pracujem v Univerzitnej knižnici ako knihovník. (roku pána 2015)


Univerzitná knižnica v Bratislave, si 10. októbra 2019 pripomína 100 rokov od svojho založenia. Vyše pätnásť z tých mnohých rokov, som sa po jej nekonečných chodbách pohyboval aj ja. Príležitosť ako stvorená zaspomínať si na tragikomické príhody mladého knihovníka, ktorý medzi zaprášenými regálmi prežil najlepšie roky svojej mladosti.

Jej útroby ma pohltili 1. júla 2003. Slovensku vtedy vládla druhá vláda Mikuláša Dzurindu, Ameriku tretí rok viedol George W. Bush a obedové menu v centre Bratislavy stálo okolo 75 korún.
Do Univerzitky som po skončení knihovníckej nadstavby nastúpil, aby som sa vyhol (vtedy ešte povinnej) vojenskej službe a tešil sa na pokojnú civilku uprostred miliónov kníh. Idyla však netrvala dlho...

Tak predsa vojna!
V deň môjho nástupu Univerzitná knižnica zavrela svoje brány a pripravovala sa na dlho očakávanú kompletnú rekonštrukciu. Takmer všetci zamestnanci sa z hlavných budov knižnice (bývalej Uhorskej kráľovskej komory a Paláca Leopolda de Pauliho), presunuli do čerstvo opravenej budovy bývalého kláštora Klarisiek. V obrovských skladoch kníh, však stále prachom zapadali státisíce zväzkov, viac-či menej kvalitnej literatúry. Knižnica sa zmenila na stavenisko, ale knihy sa sťahovali preč len veľmi pomaly a časť fondov dokonca prežila komplet celú prestavbu na svojom mieste. A s nimi my: partia zamestnancov knižných skladov, z ktorých sa dočasne stali "strážcovia kníh". Robotníkov a majstrov síce väčšinou zaujímala najmä strana päť Nového času a na knihy zvysoka kašlali (v niektorých prípadoch skôr chrchlali), ale všetok ich pohyb medzi knihami sme museli monitorovať. Strážili sme aj samotné sťahovanie kníh, čo obnášalo viachodinové státie vo veternom Podjazde medzi Michalskou a Klariskou ulicou.
Leto rýchlo prešlo a my sme vyfasovali teplé pracovné bundy, robotnícke topánky a respirátory. V budove boli odpojené energie a zbíjalo sa od rána do večera. Moja civilka už viac pripínala vojenskú službu. Knihy sa sťahovali až do zimy a pokiaľ ste tade a v tom čase prechádzali, možno ste si všimli skrehnutých, zvláštne vyzerajúcich ľudkov, zväčša v o číslo väčších páperovkách, ktorí v Podjazde podupkávajú na mieste a dávajú pozor na partiu jednoduchých oravských junákov, ktorí knihy nakladali do kamiónov a sťahovali do externých skladov v bývalej Cvernovke na Páričkovej ulici. Tí z nás, ktorí slúžili na Páričkovej sa mali o čosi lepšie. Boli ďaleko od despotickej vedúcej a pracovali v budove, ktorá síce pripomínala kulisu pre americký film z vojnou poznačených oblastí, ale aspoň sa tam kúrilo a svietilo.
Oravskí sťahováci boli platení podľa počtu presťahovaných metrov kníh. V knižnici, ktorá má ozaj veľa kníh, sa jednoduchšie rátajú metrové police, ako samostatné zväzky. Chlapi chceli čo najlepšie zarobiť a s knihami sa často zbytočne nehrali. Metrové police sa nakladali na drevené palety a na nich ešte jedna vrstva políc s knihami a keď sa dalo, tak ešte tretia na ne. Niektoré knihy si to odniesli, ale čo už, veď knižnici ešte stále ostávalo vyše dva a pol milióna ďalších kníh. Niekedy som takmer v pološialenstve, pri strážení v nepríjemnej zime, premýšľal nad tým, aký by bol z knižných stránok dobrý ohník - človek by sa hneď zohrial.

Knižní škriatkovia
Sklady kníh boli známe pozoruhodnými osobnosťami, ktoré v nich pracovali. Mnohé z nich, dnes už patria medzi legendy knižnice, o ktorých pamätníci svojím novým kolegom rozprávajú príhody.
Spomínam na pani H., ktorá si celé dni kontrolovala vkladné knižky a chválila sa, koľko má na nich peňazí. Mala drobné rádio na baterky a pri niektorých pesničkách z playlistu x-tého okruhu Slovenského rozhlasu, sa od dojatia rozplakala. Mala rada mačky. Pod bytovkou v ktorej bývala, žili akési túlavé cice a ona pre nich v Tescu nakupovala salámy. Celé dni lamentovala a ľutovala chlapov, aký majú ťažký život. Počerní robotníci si z nej začali robiť žarty a vždy keď ju stretli, sa jej sťažovali, že nemajú čo jesť, lebo majster im zhabal gastrolístky. Ona ich potom ľutovala a jej veta "Chudáci chlapi" sa stala legendárnou. O salámy pre mačky sa s nimi však nikdy nepodelila.

Maroš bol za každú srandu.
 Bol chudý a ľahký,
až sa mi zmestil do vozíka,
ktorým som ho tajne vozil po sklade.
(Foto: Igim)
Nebohý kamarát Maroš, ktorý od detstva trpel nevyliečiteľnou dystoniou, sedel vedľa pani H. a všetky jej reči poznal naspamäť. Na bizarných situáciách už len zabával. Napriek svojmu hendikepu, kvôli ktorému sa mu zle pohybovalo, jedlo a rozprávalo,  každé ráno vstal a pobral sa do práce. V knižných skladoch pracoval roky, vydržal aj celú rekonštrukciu, pritom nikto na jeho zdravotný stav v nevyhovujúcich pracovných podmienkach, moc nebral ohľad. Až opakované strpčovanie života zo strany nadriadenej ho donútilo prestať chodiť do práce. Menej sa tak hýbal a choroba, pred ktorou roky utekal, ho dostihla a porazila. Napriek starostlivosti bývalých kolegov, ktorí sa mu snažili pomáhať, napokon v roku 2013 zomrel. Mal iba 46 rokov.

Mojou prvou kolegyňou, s ktorou som sedel v kancelárií, bola dnes už tiež nebohá T. To som už skončil civilnú službu a v knižnici ostal pracovať ako radový zamestnanec. Môj nástupný plat bol okolo 5000 korún. Takto si náš štát cenil pracovníkov v rezorte kultúry. Prvé roky som zostal pracovať v knižných skladoch, ktoré vždy boli a dodnes sú najpodradnejším pracoviskom knižnice. Pritom práve na pleciach "skladníkov" leží gro jej najdôležitejšej funkcie  - požičiavania kníh. Keby ste si niekedy cez internet objednávali v knižnici knihu, myslite nato, že vaša objednávka sa vytlačí v knižných skladoch, kde sa pridá -  často k stovkám iných objednávok, skladníci sa potom rozbehnú doďaleka a medzi kilometrami regálov hľadajú vašu knihu podľa signatúry (knihy v Univerzitke nie sú radené podľa abecedy, ale signatúry, teda kódu, ktorý sa knihe prideľuje podľa fondu do ktorého patrí, veľkostného formátu a poradového čísla). Vyhľadávanie kníh obnáša fyzickú námahu, lebo sa pre ne treba často  šplhať do výšky po rebríkoch, alebo odtláčať ťažké posuvné regály. Knihy sú veľmi často zaprášené a pri manipulácií s nimi, knihovníci vdychujú prach. Moja kolegyňa T. takto dostala astmu a alergiu.
Napriek fyzicky náročnej a únavnej práci sú skladníci na spoločenskom rebríčku knižnice najnižšie a sú aj najhoršie platení. Svojím osudom a nevďačnou prácou mi trochu pripomínajú domácich škriatkov z kníh o Harry Potterovi...

Na práci v skladoch ma najviac bavil oddych a predstieranie práce. Tu som mal na starosti lepenie štítkov so signatúrami, na dosky dokumentov. Lepidlo príjemne smrdelo a človeka nežne omamovalo. Za povšimnutie stojí aj moja knihovnícka uniforma, mužského strihu. Muži nosili modré plášte a biele sandále, ženy zase biele plášte a nechutne vyzerajúcu obuv, akú som si pamätal naposledy na socialistických predavačkách. (Foto: Igim)


O falošnom atentáte na Asada
V roku 2007 som sa šťastným riadením osudu a zásluhou doktorky M., presunul z "najpodradnejšieho" oddelenia knižnice na to najprestížnejšie. Mal som sa starať o najvzácnejšie zbierky Univerzitky, napríklad rukopisy, inkunábuly (prvotlače z 15. storočia) alebo orientálny fond, zapísaný na Zozname UNESCO Pamäť sveta.
Práve vďaka posledne menovanému fondu rukopisov a tlačí, dodnes do Univerzitky prichádzajú ako na bežiacom páse aj návštevy z pre nás exotických krajín. Zažil som prezidentov, predsedov vlád, prvé dámy, i generálneho tajomníka OSN. Navštívili nás členovia líbyjskej vlády, ešte z doby
Muammara al-Kaddáfího, na ktorých sme si o rok neskôr - po vypuknutí Arabskej jari, pri listovaní albumom fotografií našich vzácnych návštev, už nostalgicky spomínali a premýšľali či sú ešte nažive. Mojou prácou pri týchto návštevách bolo pomáhať pri príprave výstavky kníh a následná fotodokumentácia samotnej návštevy.
Raz k nám prišli aj sýrsky prezident Baššár al-Asad s manželkou. Vtedy sme o ňom ešte veľa nevedeli a podľa informácií, ktoré sme mali, to bol moderný a pokrokový vládca Sýrie, nádej pre svoju krajinu. Budúcnosť samozrejme všetko zmenila, ale vtedy sme prezidentskému páru pripravili krásnu a veľkú výstavu z originálov nášho orientálneho fondu. Dokonca sme museli prejsť aj bezpečnostnou previerkou, aj keď sme tam podaktorí ako ja len postávali pri stene a fotografovali. Mal som starý digitálny foťák, na AA batérie, ktoré sa ako naschvál hneď na začiatku návštevy vybili. Zúfalo som strčil roku najprv do vrecka nohavíc a potom kdesi do košele, kam som si schoval náhradné batérie. Ochrankári tieto moje pohyby okamžite registrovali a veru riadne spozorneli, čo si to z košele vyťahujem. Uvedomil som si, že v takejto situácií si treba zapamätať, že náhle a rýchle pohyby pri vysokých štátnych návštevách nie sú vítané.

Neobľúbená, ale dôležitá
knihovnícka činnosť:
vysávanie prachu z kníh. (Foto: Z)


Život mačiek
Na tomto prestížnom oddelení som spoznal dobrú kamarátku Z., s ktorou sme sedeli spolu v kancelárií presne od 15. novembra 2007 (tento deň sme neskôr oslavovali ako "Výročník" nášho stretnutia), do 14. marca 2019, kedy sme spoločne knižnicu opustili. Z. si so mnou užila svoje a keby nebola taká dobrá a nemala pochopenie pre môj zvláštny zmysel pre humor, tak by som pravdepodobne skončil niekde s vyhadzovom a žalovaním za harassment.
Mojou obľúbenou činnosťou bolo pozorovať mačky, žijúce v záhrade Albrechtovho domu, do ktorej ústili okná našej kancelárie. Mačiek bolo niekoľko a postupne som sa naučil ich od seba rozoznávať a dal im vymyslené mená.






Napravo je náš obľúbený kocúr, ktorého som odfotil, niektorý rok na jeseň v zlatom lístí, opadanom z košatej čerešne v Albrechtovej záhrade.








Veľký tresk
Život v knižnici plynul pomerne pokojne a stabilne až do doby, kedy ju opustil dlhoročný riaditeľ doktor T. Presluhoval už niekoľko rokov, pokým mu bolo umožnené odísť do zaslúženého dôchodku. Potom sa veci začali postupne meniť a časom doslova kaziť. Spolupráca nového vedenia s dovtedajšou stabilnou zamestnaneckou základňou nefungovala, čo vyústilo doslova v masový exodus zamestnancov knižnice. Nálada v knižnici už nebola ako kedysi a jedného dňa som si uvedomil, že teraz je ten čas tiež odísť preč...

Tu sa môj príbeh, ktorý sa istú dobu prelínal s príbehom Univerzitnej knižnice končí.
Tento blog je mojím pravdepodobne posledným ohliadnutím sa, za tým zvláštnym obdobím a mojou "kariérou" knihovníka.
Univerzitke želám do ďalšej storočnice najmä to, aby sa jej dožila. Budúcnosť knižníc a knihovníkov nie je jasná a prorokuje sa im skorý koniec. Vraj už nebudú potrební. Povedzme si však otvorene: listovanie si knihou, jej vôňu, pocit papiera pod prstami, to všetko žiadna elektronická kniha nahradiť nemôže. A pokiaľ budú existovať knihy, budú potrební aj knihovníci!
Keď nabudúce pôjdete do knižnice, nezabudnite sa na pani knihovníčku, alebo pána knihovníka usmiať. Robia nedocenenú a u nás aj zle platenú prácu, ale väčšina z nich ju napriek tomu robí s láskou.


21. 9. 2019

O Pochode za život

Bratislavou pochodujem takmer za každú rozumnú vec, ale s Národným pochodom za život sa stotožniť nedokážem. Mám problém už s jeho názvom, ktorý obsahuje slovo národ, ktoré si u nás privlastňujú skupinky ľudí, ktoré sú mi prudko nesympatické.

Fráza "Pochod za život" znie ako fajn vec, ale organizátori za ňu schovávajú celé spektrum tém, ktoré potláčajú základné ľudské práva. Chceli by diktovať ženám, čo smú a čo nesmú robiť zo svojimi telami, obmedzovať právo na rodinu párom gayov a lesieb, alebo ľudom zakazovať či v prípade vážnej choroby smú dobrovoľne ukončiť svoj život. Všetko toto schovávajú za prázdne frázy o rešpekte, úcte k životu a bez hanby sa pritom oháňajú Bohom.

V modernej spoločnosti nemajú mať príkazy a zákazy ľudí, schovávané za Boha, žiadne miesto. To patrí kamsi do stredovekej minulosti. Pochod za život si predstavujem ako pochod za práva všetkých ľudí, bez ohľadu na ich národnosť, pohlavie, orientáciu, alebo vierovyznanie, ako pochod za úctu k zvieratám a k Zemi, volajúci za rešpektovanie jej zdrojov.

Čerešničkou na torte je, že medzi tisíce silne veriacich ľudí, ktorí nasledujú (akokoľvek nesprávne, ale predsa len väčšinovo úprimné) volanie svojich kňazov, sa zajtra zamiešajú vlci k ovčom rúchu - bandy bigotných fanatikov, nacionalistov a dokonca fašistov, ktorí si budú prihrievať polievočku pred parlamentnými voľbami, ktoré nás čakajú budúci rok. Keď žiadny iný argument, tak aspoň ten jeden by u podporovateľov pochodu mal zavážiť:
S fašistami sa nepochoduje!