Zbierka na Donio Slovensko sa skončila. ĎAKUJEM!

Pozvánka na besedu o knihe MOJE LETO S HUBERTOM

SRDEČNE POZÝVAM NA BESEDU O MOJEJ KNIHE MOJE LETO S HUBERTOM

KEDY? 15. november 2025 (sobota), 17:30
KDE? Martinus - Obchodná, Bratislava.

O knihe MOJE LETO S HUBERTOM, porozpráva jej autor Peter Janoviček.
Moderuje vydavateľka Mária Lachkovičová.

Podpora vydania knihy Moje leto s Hubertom

💙 Dnes má meniny Hubert. A zaslúži si knihu!

📖 Moje leto s Hubertom je prvý slovenský autistický román, ktorý som napísal podľa vlastnej skúsenosti. Momentálne beží zbierka, aby sa dostal k čitateľom:
👉 www.donio.sk/hubert

Ak podnikáte alebo zastupujete firmu, môžete sa stať partnerom vydania – za 400 € bude vaše meno alebo logo priamo v knihe.

Je to malý krok pre vás, ale veľká pomoc pre projekt, ktorý otvára tému autizmu a duševného zdravia. 💛

Napísal som poviedku o ľudskosti. A o sebe

10. októbra si pripomíname Svetový deň duševného zdravia – a zároveň aj Európsky deň depresie. Dve pripomienky toho, že duševná bolesť nie je slabosť, ale súčasť ľudskej skúsenosti.

Pri tejto príležitosti som sa rozhodol zverejniť moju poviedku „Spektrum ľudskosti", ktorú som napísal pre súťaž Poviedka 2025. Neumiestnila sa, no verím, že v sebe nesie niečo, čo môže niekoho osloviť alebo povzbudiť.

A ešte malá zaujímavosť: Hubert z názvu môjho pripravovaného románu „Moje leto s Hubertom“ nie je človek, ale personifikovaná depresia hlavného hrdinu. Ak ťa táto téma zaujíma a chceš podporiť vydanie knihy, môžeš tak urobiť tu 👉 www.donio.sk/hubert

 

„Riadiace stredisko volá Majora Toma.

Vypadol ti obvod, niečo sa pokazilo doma.

Major Tom, počuješ ma?“

David Bowie

Na svet som prišiel s veľkým plačom. 

„Ako by ťa drali z kože,“ hovorievala mama.

„Museli ťa počuť susedia ešte tri poschodia pod nami,“ dopĺňal mamu otec.

Našťastie nad nami stálo už iba jedno. A nad ním strecha, kde som mohol rušiť akurát vrany, ktoré zvykli sedieť na televíznej anténe. Otec vravieval, že „sledujú televíziu.“ Dlho som mu veril. Dodnes zvyknem brať veci doslovne. Akosi neviem rozlíšiť, čo druhí vravia zo žartu a čo myslia vážne.

Prežíval som šťastné detstvo, až kým môj milovaný dedko náhle nezmizol. Mal som päť rokov a nerozumel som, kam sa podel. Spustilo to moje prehnané žmurkanie, tak so mnou rodičia začali navštevovať detskú psychiatričku.  Nepomohlo.

„Kedy sa dedko vráti?“ dožadoval som sa odpovede babky, oblečenej v čiernom.

V prvom ročníku základnej školy som sa ako prvé naučil, že zdraviť sa treba Česť práci. Zdravil som tak aj doma. Naši to všetkým rozprávali ako vtip, ale liezlo im to na nervy.

Hneď prvú domácu úlohu som si neurobil, lebo som nepochopil správne, čo od nás súdružka učiteľka chcela. Hnevala sa. Potom však odišla na inú školu a našu prvú dé rozdelili do ostatných tried. Nová súdružka učiteľka úlohy veľmi nedávala. Mala v paži. O pár mesiacov už viac nebola súdružkou, ale pani učiteľkou. Nemal som ju rád. Dala mi päťku len preto, lebo som sa pri čítaní zo šlabikára zahľadel z okna a stratil prehľad, kde sa práve číta. Mohol som ja za to, že mi práve bolo smutno a pozeral som sa smerom, kde býval môj rakúsky bratranec? 

Toho som mal veľmi rád a chýbal mi. Vídali sme sa na Vianoce, na Veľkú noc a počas letných prázdnin. V určitých obdobiach života bol mojim jediným kamarátom.

Spomínam si, ako sme raz so spolužiakom cestovali autobusom domov. Veľmi som chcel niečo povedať, lenže nevedel som čo. Tak som mlčal a odľahlo mi, keď som konečne mohol vystúpiť z autobusu. Môj denný harmonogram bol vždy rovnaký: Škola – autobus – domov – telka – kniha – rádio – spánok.

„Učil si sa do školy?“ to bola najčastejšia otázka tých rokov. Rodičia ma neustále nabádali, že sa musím učiť cudzie jazyky. Vraj mám talent po mame. Rozhodli sa, že budem chodiť na osemročné cirkevné gymnázium. Kvôli nemčine. Nároky tam však boli vysoké. Pre zlý prospech som sa dostal do psychologickej poradne. Často som mal v škole pocit, že sa dusím a prestáva mi biť srdce. Už som rozumel, že dedko zomrel na náhly infarkt myokardu a nechcel som dopadnúť ako on.

Pred koncom školského roka sme mali ísť do Školy v prírode. V deň odchodu som rodičom zahlásil: „Nepôjdem tam.“ Nevedel som vysvetliť prečo, iba som vedel, že nikam nechcem ísť.

Smiali sa a nebrali ma vážne. Potom som sa nepríčetne rozplakal a hodil sa o zem. Nikto nechápal, čo sa deje, vrátane mňa. Plač bol stále silnejší a rodičia ma do autobusu nedostali. Asi som priletel z vesmíru, toto ostatné deti nerobia, pomyslel som si v duchu.

Bol som pubertiak, keď babka začala chodiť do nemocnice. „Má chorobu krvi,“ vraveli rodičia. Dobre, že chodí k lekárom, keď je chorá, myslieval som si. A potom jedného dňa zazvonil skoro ráno telefón. Práve sme s bratom prespávali u druhej babky. 

Tá plakala, keď nám oznamovala: „Omama zomrela.“ 

Nevedel som, ako na to reagovať.  Nenapadlo mi, že na tú chorobu krvi sa dá zomrieť! 

Na pohrebe všetci plakali, iba ja nie. Nešlo mi to. Uzavrel som sa ešte viac do seba. Ostali mi knihy a telka. Miloval som seriál Akty X. Najviac ma bavili epizódy o UFO. Nie som jedným z nich?

O pár týždňov sa u mňa objavili zdravotné problémy. Okrem toho, že som sa stále čohosi bál, rytmicky som kýval končatinami a začal si myslieť, že asi tiež zomriem. Stretnem sa tam opäť s omamou?

Rodičia so mnou išli k pediatričke. Vyšetrila ma a uistila, že leukémiu určite nemám. Mal som však vysoký krvný tlak, tak som skončil u kardiologičky. Nevedela mi urobiť EKG, lebo som mal veľký strach. Preto ma poslala k psychiatričke. Tá sa ma pri každej návšteve opýtala:

„Nemal si chuť si niekedy ublížiť?“

Aj keby som tú chuť mal, tak ti to nikdy nepoviem!

„Nie.“

„Bojíš sa niečoho?“

„Neviem.“

„Budeš brať lieky, ktoré ti pomôžu...“

Kurva fix. Pomohli mi akurát k tomu, že som celé dni spal. Aj v škole. Na polročnom vysvedčení som mal šesť štvoriek. 

Akoby nestačili zlé známky, v škole bola aj šikana. Medzi spolužiakmi, aj zo strany učiteľov. Verejné ponižovanie bolo pre všetkých lákavým divadlom. V tom čase fičal wrestling. Spolužiaci si ho chceli vyskúšať. Trénovali ho cez prestávky na mne. Bol som ľahkou obeťou.

Zvykol som si fungovať na príkazy. „Nerob grimasy. Nehrb sa. Správaj sa normálne. Jedz ako človek. Urob to poriadne. Nebuď lenivý. Uč sa viac. Nič ti nie je. Namýšľaš si to.“

Stratil som sa v snahe vyhovieť a zapadnúť. Ako by som ostatných nechal riadiť ma. 

Rodičia rozhodli, že po maturite pôjdem na knihovnícku nadstavbu. „Lebo si rád čítaš a chodíš si požičiavať knihy do knižnice,“ vysvetľovali mi. 

 Ja som síce chcel ísť študovať dejiny, ale neučil som sa dostatočne dobre a nevedel si zapamätať ani dátumy narodenia najbližších. Tak sa človek ťažko stane historikom. 

Ako môžem byť taký neschopný? Sám sebe pripadám pokazený. 

Jeden by nečakal, aká divočina to môže byť na knihovníckej škole. Ale aspoň tam na mne nikto netrénoval wrestling. Na babský hajzel ma tu hodili iba zopárkrát. Nebolo to také zlé. Dva roky ubehli ako voda. Z lúzra na elitnej škole som sa stal bifľošom. Zmaturoval som na jednotky najmä vďaka dobrej dochádzke. Raz som prišiel ako jediný z triedy do školy, keď sa ostatní dohodli, že idú na chatu. Pre mňa bolo nemysliteľné niekam ísť, keď sme v tom čase mali byť v škole.

Spolužiaci ma volali Playboy. Spočiatku som bol na to hrdý. Potom ma však jeden z nich upozornil, že to preto, lebo si o mne šepkajú, že som gay. Zamrzelo ma to, ale navonok som sa smial. Nechcel som dať najavo žiadne pocity. Vlastne doteraz sa často smejem, keď ma niečo bolí. Ľudí to mätie.

Som jednoznačne na ženy. Len som s nimi nevedel nadviazať žiaden kontakt. 

Zamestnal som sa na nudných 16 rokov v Univerzitnej knižnici. Síce som to tam nenávidel, ale odísť som nedokázal.  Až kým moja obľúbená kolegyňa neoznámila, že odchádza a ja som to po nej automaticky zopakoval. Nemal som nájdenú druhú prácu ako ona. Iba som si nevedel predstaviť, že by som tam ostal bez nej. Z nasledujúcej práce ma vyhodili po šiestich dňoch. V tej ďalšej som vydržal štyri mesiace a v tretej ešte o mesiac dlhšie. Potom som to prestal skúšať. Po celý čas som trpel úzkosťami a depresiou. Nebojoval som s nimi. Poddával som sa im. 

Duševné problémy sa prejavili aj na mojom telesnom zdraví. Mal som hypertenziu a rodina rozhodla, že navštívim príbuznú – kardiologičku, pracujúcu v nemocnici. To vo mne vyvolalo neskutočný vnútorný des. Navonok som sa však tváril pokojne. Výsledky vyšetrení neboli dobré a mal som sa vrátiť na druhý deň ráno. To si ma rovno nechali v nemocnici. Vraj mi zlyháva srdce. Mladej lekárky na oddelení som sa opýtal, aké sú moje vyhliadky.

„Zaradenie do transplantačného programu,“ povedala a mykla pri tom plecami.

Tak to je ono. Môj koniec, napadlo mi a v duchu som sa začal pripravovať na smrť.

Našťastie sa ukázalo, že išlo o omyl. To, že zomieram, som si myslel iba zopár hodín. Aj tak si ma tam nechali šesť dní. Do správy mi napísali, že mám Syndróm bieleho plášťa. 

 Dozrel čas a ja som vyskúšal všetky dostupné online zoznamky. Zažíval som jedno odmietnutie za druhým. Niektoré celkom bizarné.

Žena číslo 1: „Muž musí byť v rodine kňazom a ty skutočne neveríš v Boha.“

Žena číslo 2: „Sorry, ale nefajčíš. Ja si hľadám fajčiara.“

Žena číslo 3: „Si nízky. Ja chcem vyššieho chlapa.“

Žena číslo 4: „Máš vibe mladšieho brata.“

Žena číslo 5: „Prepáč, ale strašne by som sa s tebou nudila. Navyše ti chýba charizma.“

Žena číslo 6: „Si ovčeličkovaný. Ja zaočkovaného partnera nechcem.“

Žena číslo 7 z Tinderu ma odmietla ešte pred naším prvým stretnutím: „Nemysli si, že ide o rande,“ napísala mi vtedy.

Našťastie som na dohodnuté stretnutie aj tak išiel. Zmenilo mi život. Postupne, ako keď kvapkajúca voda mení kameň. Čím viac ma poznala, tým viac krútila hlavou. Až začala spomínať odbornú pomoc. Nechápal som, prečo by som sa do toho mal púšťať. Odborníkom na duševné zdravie som neveril. Život človeka by mal vyzerať nejako inak? Nemajú to takto aj ostatní? Ja som len lenivý pracovať a musím sa prekonať, opakoval som si v duchu, hlasom mojich rodičov.

Roky do mňa hustila, že by som mal vyskúšať terapiu a pátrať po príčine mojich problémov. Práve jej diagnostikovali ADHD a tak, ako bola dovtedy voči nemu slepá, zrazu ho videla všade.

Nakoniec som sa podvolil. Absolvoval som diagnostiku u klinickej psychologičky, ktorá určila, že mám: tramtadadá... ADHD! 

Tak to asi dnes už každý má hyperaktivitu, pomyslel som si. Žiaden zmysel mi to totiž nedávalo. Kamarátka sa ale nevzdala a dotiahla ma aj ku ďalším odborníkom. Do karty mi pribudla aj úzkostno-depresívna a obsedantno-kompulzívna porucha. Mne to však stále nesedelo. Celá psychiatria je akási paveda. Možno by som sa mal dať otestovať na mimozemské látky v tele, myslieval som si sarkasticky, lebo uťahovať si sám zo seba ma vždy bavilo. 

ADHD kamarátka sa nedala odradiť a dohodla mi online terapiu so svojou psychologičkou. Na prvom sedení som jej o sebe všetko vysypal. Rozprávanie o sebe som ukončil konštatovaním, že sa cítim ako mimozemšťan, ktorý uviazol na zemi. Rátal som aj s možnosťou, že sa ma zľakne a druhé sedenie už nebude. Ona ma však prekvapila. 

Tvárila sa vážne. „Pracovne sa stretávam s deťmi na autistickom spektre. Mnohé veci, ktoré ste mi o sebe povedali, sa zhodujú s ich prežívaním.“

„Aha. Keď ja vlastne ani neviem, čo ten autizmus je. Poznám ten pojem len z filmov.“

„Mohli by ste mať Aspergerov syndróm, ktorý je súčasťou Poruchy autistického spektra...“

Prečítal som si na webe viac o autizme. Doteraz si pamätám na ten moment, keď sa čriepky reality spojili a zmysel začala dávať moja neschopnosť pozerať sa druhým do očí, potreba samoty, či vyčerpanie zo sociálnych situácií… Cítil som, že som našiel, čo som hľadal. Akoby som po dlhom putovaní vesmírom pristál doma.

Len ADHD kamarátka bola nespokojná. Že autizmus by spoznala z kilometra. Zmenila názor až keď rovnakú diagnózu dostala aj ona. Asi nebola náhoda, že sme sa skamarátili.

Mám štyridsaťdva. Žiadnu partnerku, deti, vodičák ani prácu. Žijem  s rodičmi  –  oni na dôchodku, ja na invalidnom. Som flanér. Rád sa túlam Bratislavou. Púšťam si pri tom Bowieho. Môjho obľúbeného mimozemšťana. Jeho alter ego – Major Tom, stratil spojenie so Zemou.

To som ja nikdy nemal. Ale vďaka kamarátke a terapii som našiel spojenie so sebou samým. Celý nový vesmír, plný rôznych ľudí a na moje počudovanie, všetci patríme na tú istú planétu. Pristál som presne tam, kde som celý čas bol.

Som človek na spektre. 

Autista.

(c) Peter Janoviček, 2025

Zbierka na Donio

Dnes spúšťame zbierku na vydanie môjho prvého románu pre mládež s názvom "Moje leto s Hubertom". Zbierku sme založili na platforme Donio, kde sa dozviete všetky informácie o knihe a budete si môcť vybrať aj svoju odmenu za podporu vydania knihy.

Pomôže nám nielen finančná pomoc, ale aj zdieľanie kampane.

Ďakujeme!

Knihu podporíte tu.

Predstavujem obálku a prvé informácie o románe "Moje leto s Hubertom"

Moje okolie sa ma pomerne často pýta, ako to vyzerá s románom pre mládež, ktorý som napísal. Toto je teda aktuálny stav veci.

Pre román "Moje leto s Hubertom" som hľadal vydavateľa od novembra 2024 do augusta 2025. Za tú dobu som oslovil 25 vydavateľov zo Slovenska a Čiech. Časť z nich na moju správu neodpísala, časť slušne odmietla.

Zdá sa, že čislo 25 by mohlo byť šťastné, lebo pani vydavateľka z vydavateľstva Slová.Press na moju správu zareagovala takmer okamžite. Rada by román vydala. Dokonca už máme hotovú obálku, ktorej autorom je Ján Ivan.

Najskorší termín vydania románu je jar 2026, ale už onedlho spustíme kampaň na Donio, ktorou sa pokúsime vyzbierať financie na:
- redakčné úpravy a jazykovú korektúru,
- zalomenie textu a grafickú úpravu,
- tlač knihy,
- propagáciu, aby sa román dostal k mladým čitateľom, ktorí ho najviac potrebujú.

Dám vedieť, keď kampaň bude spustená.

Pripájam anotáciu románu.

Leto práve začalo a štrnásťročný Michal sa púšťa do svojho najambicióznejšieho plánu – písať si denník o nezabudnuteľných prázdninách, ktoré majú byť legendárne. Chce zažiť lásku, slobodu a konečne sa cítiť takmer ako dospelý. No s kamarátom Ondrom nemôže rátať... – ten má zaracha, a Michal ostáva s mladším bratom Jurom na krku.
Do susedného domu sa nasťahuje Sofia, pätnásťročná kráska, ktorá priťahuje Michalovu pozornosť... a aj jeho srdce. Lenže Sofia sa rozhodne pre Ondra, a Michal stojí pred najťažšou životnou skúškou – stráca priateľa aj lásku naraz.
Vtedy sa objavuje Hubert – temná stránka Michalovej mysle, depresia, ktorá ho začína ovládať, a všetko sa zrazu mení. Zdá sa, že život stráca farby, no je tu ešte Helena, ktorá mu pomôže nájsť cestu von. Spoločnými silami a s pomocou odborníka odhalia, že Michal má Aspergerov syndróm, a pritom objavujú náklonnosť jeden k druhému.

Dokončil som román "Moje leto s Hubertom"

 

Na Dobrom mieste, som si pripil hroznovkou k tomu, že som dnes po vyše roku písania dokončil prvú verziu románu "Moje leto s Hubertom". Neznamená to, že román je hotový, čaká ma ešte veľa čítania a prepisovania. Každopádne mi padol balvan zo srdca, že som zvládol dokončiť (na moje pomery) takto dlhý literárny text. Nie je to len moja zásluha. Poďakovanie bude pomerne dlhé. Každopádne už teraz ďakujem Fond na podporu umenia za to, že napísanie rukopisu podporil formou štipendia a veľmi mi pomohol zrealizovať si tento sen.

Bol som Hosťom Rádia Slovensko

S moderátorkou Norou Gubkovou sme sa v programe Hosť Rádia Slovensko rozprávali o mojich knihách a diagnóze Aspergerov syndróm.

Záznam relácie sa dá vypočuť tu:

Otvorený rozhovor pre Denník N o autizme

Foto (c): Tomáš Benedikovič/Denník N

ÁNO, SOM AUTISTA

Môj prvý rozhovor pre Denník N je na inú tému, než som si to kedysi predstavoval. Sníval som o tom, že raz porozprávam o svojej knihe, ktorá sa stala bestsellerom. Život to ale chcel inak a ten rozhovor sa týka inej témy. Zaoberám sa ňou už asi rok a pol.

Za odbornú pomoc a podporu počas tohto obdobia ďakujem Martine Marečákovej Machovskej.

Tento rozhovor mi umožnila uskutočniť Vitalia Bella a výborne ho zrealizovala Dominika Chrastová. Ďakujem!

A o čom rozhovor je?
Od narodenia trpím Poruchou autistického spektra (PAS). Som Asperger, ale prišlo sa na to až teraz. Cieľom rozhovoru je pomôcť ľuďom, ktorí možno majú podobné problémy v živote ako ja, ale nemali to šťastie, aby boli diagnostikovaní. Na Slovensku je to pre dospelého človeka veľmi ťažké. Autizmus u dospelého, ktorý je rokmi maskovaný (naučil sa od ostatných, ako sa má chovať a správať), rozpozná máloktorý odborník. Aj u nás však existujú psychológovia a psychiatri, ktorí pomôcť vedia. Veľa som povedal v tomto rozhovore a zbytok dopoviem v románe "Moje leto s Hubertom".

Rozhovor si prečítate tu

Ako diagnostika autizmu ovplyvnila môj román

Počas písania románu "Moje leto s Hubertom",  som sa dozvedel, že trpím poruchou autistického spektra (PAS). Z písania románu inšpirovaného mojim životom, sa zrazu stala veľmi osobná vec. Hlavný hrdina Michal teda trpí tiež PAS, aj keď som to tak pôvodne neplánoval.

Jeden podstatný rozdiel medzi nami však je. Kým Michal zistil, že trpí autizmom, ako 14 ročný, ja som sa to dozvedel vo veku 41 rokov.

O tom, ako PAS (Aspergerov syndróm) významne ovplyvnila môj život, pripravujeme rozhovor pre Denník N.

Téma autizmu, jeho diagnostiky a prežívanie ľudí s PAS sa tak stanú dôležitou zložkou románu, na ktorom pracujem.

Napísanie rukopisu románu "Moje leto s Hubertom" podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.

Obrázok je ilustračný a vytvorila ho AI.

Svetový deň duševného zdravia

10. október je Svetovým dňom duševného zdravia. Pri tejto príležitosti zodpoviem otázku, ohľadom pripravovaného románu "Moje leto s Hubertom".

Viacerí sa ma pýtali, kto je vlastne Hubert, keď hlavný hrdina knihy sa volá Michal.

Hubert je Michalovo druhé ja, vnútorný hlas, ktorý sa ozve vždy, keď Michalovi nie je psychicky dobre. Hovorí mu, že ho nikto nemá rád a jeho život je zbytočný. Hubert je Michalova depresia.
Michal Huberta pomenoval podľa šumivého sektu, ktorý vypil otcovi, keď cítil obrovský smútok. Vnútorný hlas mu našepkal, skúsiť si dať alkohol, aby mu bolo lepšie. Riešenie to bolo iba krátkodobé a pomohlo stvoriť Huberta.

Napísanie rukopisu románu "Moje leto s Hubertom" podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.

Obrázok je ilustračný a vytvorila ho AI.

Román "Moje leto s Hubertom" sa rozrastá o vedľajšie postavy

Po predstavení hlavného hrdinu môjho pripravovaného románu "Moje leto s Hubertom" - Michala, prinášam informácie o troch ďalších postavách knihy.

Michal Hortváth si vedie počas letných prázdnin denník, aby zaznamenal "doteraz najlepšie prázdniny jeho života."

Okrem rodičov, babky a brata Jurka, v ňom spomína najmä tieto tri osoby...

Michalovým najlepším a v podstate jediným kamarátom je 14 a pol ročný Ondro.

Ondrej Kováč

Vysoký, športová postava, ryšavé vlasy, pehavý.
Pôsobí ako športovec - aj podľa oblečenia, ale baví ho hrať iba ping pong. Rád drtí počítačové hry. Príťažlivý, ale skôr hanblivý. Mierny introvert. Dobre sa učí (lebo musí) a je to "vzorný chlapec".

Ondro býva neďaleko Michala v starom Prievoze v dvojgeneračnom rodinnom dome, spolu s rodičmi a starými rodičmi. K domu patrí veľká záhrada s drevenou chatkou, ktorá chlapcom slúži, ako ich skrýša.

Predstavujem hlavného hrdinu môjho románu

Práce na románe "Moje leto s Hubertom" napredujú podľa plánu a je na čase predstaviť si hlavného hrdinu knihy. Asi bude najlepšie, keď mu dám na chvíľu slovo. Dámy a páni, toto je Michal.

 

AI art

"Volám sa Michal Horváth, o pár mesiacov mám pätnásť rokov a od septembra začnem chodiť na strednú knihovnícku školu v Bratislave. Som nižšej postavy, (ale stále dúfam, že ešte vyrastiem na poriadneho borca), mám svetlohnedé vlasy, zelené oči a trochu veľké predné zuby.

S rodičmi a bratom bývame v rodinnom dome na Šťastnej ulici v Prievoze. Asi by sme teda mali byť šťastní, ale nie je to veľmi pravda. Často som smutný a cítim sa osamelo. Sám sebe opakujem, že ma nikto nemá rád. Ale prečo? Snažím sa byť milý, viem byť dobrý kamarát. Aj sa pravidelne sprchujem a nesmrdím ako poniektorí opičiaci v triede.

Dnes som sa rozhodol, že si budem písať denník počas celých prázdnin. Bol som si v meste kúpiť tento zápisník a hneď začínam. Ktovie, možno raz bude zo mňa spisovateľ! Chcem pre všetky budúce generácie zaznamenať (dúfam) tie najlepšie prázdniny v mojom živote. Som dosť starý na všetko, o čom si rodičia myslia, že pre mňa nie je vhodné. Chcem si konečne nájsť frajerku, poriadne si s ňou užiť. (Poznámka: všetky aspekty užívania si s babami je potrebné dopredu naštudovať.) A chcem, aby sme spolu s kamošom Ondrom postúpili na spoločenskom rebríčku smerom nahor..."

Napísanie rukopisu románu "Moje leto s Hubertom" podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.

Slovenský divadelný Adrian Mole srší humorom

V rámci príprav k napísaniu rukopisu románu "Moje leto s Hubertom," som navštívil predstavenie Divadla Ludus TAJNÝ DENNÍK ADRIANA MOLA, určené školákom. Vidieť dramatizáciu mojej obľúbenej knihy, bolo už dlhšie mojím snom. Navyše Adrian Mole je akoby "starším bratom" môjho vlastného literárneho hrdinu Michala Horvátha. Sklamaný z predstavenia som rozhodne nebol. Práve naopak. Zažil som príjemné a veselé dopoludnie s riadnou dávkou nostalgie.

Dávid Hartl ako Adrian Mole.
Foto: Igor Stančík/Divadlo Ludus

Autorkou kultovej knihy "Tajný denník Adriana Mola 13 a 3/4" je britská novinárka a literátka Sue Townsendová (1946 - 2014). Jej humoristické romány o trampotách svojského hrdinu Adriana Mola si získali srdcia čitateľov po celom svete. Prvú knihu série napísala v roku 1982 a pre veľký úspech nasledovalo ešte sedem románových pokračovaní. V slovenčine Adrian Mole vyšiel po prvý raz v roku 1990 a dočkal sa niekoľkých vydaní.

Štartujem nový knižný projekt "Moje leto s Hubertom"

Vďaka podpore Fondu na podporu umenia som v apríli 2024 začal pracovať na svojom prvom románe. Ide o knihu pre dospievajúcich s tematikou duševného zdravia. 

Dej príbehu je zasadený do Bratislavy roku 1997 a jeho hlavným hrdinom je 14-ročný Michal, ktorý bojuje s depresiami a úzkosťami. Michal si na začiatku letných prázdnin začne viesť denník, lebo sa chce konečne cítiť dospelo a nájsť si priateľku. Forma románu bude tvorená jeho denníkovými zápiskami, ktoré si napriek množstvu problémov vedie vo veselom a zdanlivo bezstarostnom duchu. Zlom v jeho živote nastáva, keď sa do domu vedľa nasťahuje nová rodina a spozná svoju rovesníčku Sofiu, do ktorej sa bezhlavo zamiluje. Sofii sa však zapáči Michalov najlepší a vlastne jediný kamarát Ondro. Michal počas leta, ktoré malo byť "legendárne" stráca kamaráta aj svoju lásku. Na scéne sa objavuje jeho druhé ja - Hubert, ktoré ho nabáda smutný život ukončiť. Michal nakoniec pomoc nachádza na nečakanom mieste...

Napísanie rukopisu románu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.