30. 1. 2016

Rácz: z kotolne do Národného divadla

Obrázok: www.snd.sk, Kresba: Danglár

Kultový román Petra Pišťanka Rivers of Babylon (1991) patrí k tomu najlepšiemu v slovenskej ponovembrovej literárnej tvorbe. Autor sa svojím dielom o vzostupe jednoduchého dedinčana Rácza z kotolníka na veľkopodnikateľa zaradil medzi slovenských klasikov a román sa dočkal dvoch knižných pokračovaní a filmovej podoby. Peter Pišťanek minulý rok tento svet náhle opustil a nedožil sa tak uvedenia jeho vrcholného diela na javisku našej prvej divadelnej scény.
Divadelnú adaptáciu románu Rivers of Babylon, ktorú napísal, zrežíroval a aj scénu navrhol slovinský režisér Diego de Brea, som mal možnosť vidieť v predpremiére v Štúdiu Činohry Slovenského národného divadla.

Priznám sa, že na predstavenie som išiel s obavami. V minulosti sklamaný z filmového spracovania môjho obľúbeného románu, som neveril, že tu ešte môže vzniknúť niečo, čo presne zachytí ducha knihy.
Nuž, ani pri divadelnej adaptácií sa tak nestalo. Po prečítaní prvých negatívnych reakcií na internete však nechcem lámať nad predstavením palicu.
Napríklad herecké výkony všetkých hercov sa mi páčili: Milan Ondrík ako Rácz, odlišný od stvárnenia tejto postavy Andrejom Hrycom vo filmovom spracovaní, rovnako Ráczove ženy Silvia a Lenka, v podaní skvelej Petry Vajdovej a Moniky Potokárovej. Video Urban Alexandra Bártu ma príjemne prekvapil, rovnako ako Ďula Roberta Rotha, ktorý akoby svojej postave pridal časť svojej osobnosti. A napokon musím spomenúť výstup, ktorý funguje a je zábavný asi hlavne vďaka hercom: švédsky sexturista Hurensson - Ľubomír Paulovič, chce zviesť Video Urbana - Alexandra Bártu, ponúkajúc mu ako odmenu za sexuálne služby vysnívanú videokameru. Vtip tomu dodáva komentátor tejto scény Fredy Špáršvajn: Branislav Bystriansky. Práve sním sa spája dojímavý záver predstavenia, kedy Rácz a jeho družina na scéne, plní odhodlania hľadia do budúcnosti, ktorej budú vládnuť, pričom sa zároveň objavujú aj na monitore, umiestnenom na javisku, v zábere ktorého na nich blýskajú blesky fotoaparátov. A práve v tom zábere stojí popri nich nenápadná postava, ktorá sa na javisku nenachádza. Je to Fredy Špáršvajn, ktorý pripomína zosnulého Petra Pištanka, ktorý už osobne prísť nemohol.
Myslím, že Rivers of Babylon Diega de Breu má potenciál stať sa divácky navštevovaným predstavením. Predsa len takúto zmes vulgárneho jazyka, sexuálnych scén a známych hercov, hrajúcich vskutku bizarné postavy, nevidno každý deň a divákov asi pritiahne, aj keď stále uvažujem, či by adaptáciu románu nebolo bývalo lepšie zveriť niekomu, kto osobnosť Petra Pišťanka a jeho zmysel pre humor lepšie chápe. Hra ktorá vznikla, je viac drámou ako komédiou a keď zabáva, tak sa diváci smejú, najmä na prvoplánových "kokot - piča" dialógoch. Pišťanek predsa len používal expresívny jazyk akosi prirodzenejšie a rozhodne nie samoúčelne. Režisér Diego de Brea si z románu vybral a na svojích postavách zdôraznil lásku k peniazom a honbu za majetkom. Kritika kapitalizmu ako celku však podľa môjho názoru nebola nosnou myšlienkou Pišťankovho románu. Išlo tam viac o začiatok devädesiatych rokov a celú tú "divočinu", ktorú so sebou prinášali: od zúfalej snahy obyčajných ľudí, čo najrýchlejšie na zmene režimu zarobiť a zabezpečiť si "normálny" život, cez zákulisie odovzdávania moci komunistov - eštebákov, novej vládnucej triede (alebo často ich vlastná transformácia na novú vládnucu triedu), ale aj o osudoch ľudí, ktorí túto zmenu nezvládli.
Milovníkov Pišťankovho románu z radov intelektuálov (podľa prvých reakcií z Facebooku), predstavenie nenadchlo. Rovnako asi nie je určené pre konzervatívne a staršie publikum, ktorému môže táto hra spôsobiť menší šok. Podobne nie som si istý, či divák, ktorý román nepozná, bude chápať všetky dejové súvislosti a rozumieť konaniu postáv.
Za seba ale môžem povedať, že sa mi predstavenie páčilo. Je v tom istý druh nostalgie za tým, čo bolo, za knihou, ktorú mám rád a autorom s obrovským talentom, ktorý už nič viac nenapíše. Väčším potešením ako hrubý humor sú pre mňa oživené obľúbené postavy a repliky z knihy. Rozmýšľal som nad tým, čo by On, Pišťanek povedal o tomto predstavení. Neviem sa ale rozhodnúť. Keď nič iné, tak je dobré, že postava Rácza žije v ďalšom umeleckom stvárnení, lebo stále je čo pripomínať...

Ľudí ako Rácz, bolo po novembri 1989 na Slovensku veľa. Vyliezali ako šváby z kanálov, hneď ako zacítili zmenu pomerov. V čase, kedy "obyčajní ľudia" ešte na námestiach štrngali kľúčmi, oni už zariaďovali prvé kšefty. Ich vzostup bol raketový a bezohľadný a kým sa ostatní zobudili zo sna a pochopili nové možnosti, ktoré im doba slobody prináša, nová "elita", už držala krajinu pevne v rukách. Títo Ráczovia si boli veľmi dobre vedomí, že ľudská pamäť je krátka a časom sa zabudne, kto sú a odkiaľ je ich majetok. Možno ešte niekto v budúcnosti vytiahne ich eštebácko-mafiánsku históriu, ale bude rýchlo zadupaný do zeme najnovšími správami z farebných časopisov, reportážami v Smotánke, článkami v módnej polícií, a knižnými memoárami týchto šeliem.... jedna z nich to vraj ako literárna postava dotiahla až do Národného divadla.

Peter Janoviček, 2016



Osoby a obsadenie:
Rácz: Milan Ondrík
Donáth: Emil Horváth
Silvia: Petra Vajdová
Lenka: Monika Potokárová, poslucháčka VŠMU
Video Urban: Alexander Bárta
Ďula:  Robert Roth
Fredy Špáršvajn: Branislav Bystriansky
Hurensson/Zdravko: Ľubomír Paulovič
Riaditeľ hotela: František Kovár
Edita: Diana Mórová
Eržika Kiššová: Dominika Kavaschová
Kišš: Ivan Vojtek
Ribana: Zuzana Kocúriková
Vedúci reštaurácie: Peter Brajerčík, ako hosť
Bartaloš/Mozoň: Tomáš Magát, poslucháč VŠMU

Žiadne komentáre: