Nedávno prebehlo sociálnymi sieťami mimoriadne hodnotné video, pri sledovaní ktorého srdce nejedného Bratislavčana zaplesá. Video zobrazuje Bratislavu v decembri roku 1989, zachytenú kamerou rakúskeho návštevníka tesne po otvorení hraníc. Pohľad na naše mesto vtedy nebol príliš pekný, dominuje mu ponurá sivosť, zanedbanosť, mesto akoby spalo. Človeka pri pozeraní videa ale aj tak chytá nostalgia - v mojom prípade za detskými rokmi. Pred očami sa mi začali premietať obrázky z toho roku: ako som začal chodiť do školy, ako vypukla revolúcia a môj otec si na kabát pripol odznačik Verejnosti proti násiliu a chodil na každú demonštráciu až do pádu režimu, ale najmä na Vianoce roku 1989, kedy sa môj strýko, teta a bratranec mohli po prvý krát od rakúskej emigrácie slobodne vrátiť domov a naša rodina sa opäť spojila. Práve paralela s rodinným príbehom ma pri tomto videu silne zasiahla. Celý príbeh dramatickej emigrácie môjho stýka som sa dozvedel až tento rok, pri písaní našej spoločnej knihy, kde ho strýko v kapitole adresovanej mne, ako svojmu synovcovi a spoluautorovi podrobne popisuje. Žánrovo ide o takmer špionážny thriller a človeka skutočne zabolí, že nejde len o románový príbeh, ale že túto životnú skúsenosť museli zakúsiť jeho najbližší...
Vráťme sa ale k videu - tu je:
Od natočenia týchto záberov ubehlo takmer 24 rokov - v pomere k dĺžke ľudských dejín nepatrný kúsok, ale predsa veľká časť našich životov. Bratislava sa za tú dobu zmenila. Už to nie je chudinka na poľutovanie ako v čase môjho detstva. Opäť začína nachádzať svoju dušu. Je iná ako kedysi, ale to podstatné je, že žije. Zase v nej cítiť kozmopolitného ducha ako v dobách našich starých a prastarých rodičov. Zmenili sa aj ľudia v meste - začínajú sa oňho aktívne zaujímať, fungujú spolky, ktoré sa zaoberajú jeho históriou, vznikajú nové tradície a znovu sa spomína na tie už takmer zabudnuté.
Práve v deň volieb, kedy si môžeme sami zvoliť svojich zástupcov do župných zastupiteľstiev si zase raz uvedomujem, že sloboda nie je samozrejmosť. Toto video môže byť pre nás mementom akoby sme nemali opäť dopadnúť...
Veľmi ďakujem
autorovi videa, ktorý ho na YouTube zverejnil!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára