Pri tejto príležitosti som sa rozhodol zverejniť moju poviedku „Spektrum ľudskosti", ktorú som napísal pre súťaž Poviedka 2025. Neumiestnila sa, no verím, že v sebe nesie niečo, čo môže niekoho osloviť alebo povzbudiť.
A ešte malá zaujímavosť: Hubert z názvu môjho pripravovaného románu „Moje leto s Hubertom“ nie je človek, ale personifikovaná depresia hlavného hrdinu. Ak ťa táto téma zaujíma a chceš podporiť vydanie knihy, môžeš tak urobiť tu 👉 www.donio.sk/hubert
„Riadiace
stredisko volá Majora Toma.
Vypadol ti obvod,
niečo sa pokazilo doma.
Major Tom, počuješ
ma?“
David Bowie
Na svet som prišiel s veľkým plačom.
„Ako by ťa drali z kože,“ hovorievala mama.
„Museli ťa počuť susedia ešte tri poschodia pod nami,“ dopĺňal mamu otec.
Našťastie nad nami stálo už iba jedno. A nad ním strecha, kde som mohol rušiť akurát vrany, ktoré zvykli sedieť na televíznej anténe. Otec vravieval, že „sledujú televíziu.“ Dlho som mu veril. Dodnes zvyknem brať veci doslovne. Akosi neviem rozlíšiť, čo druhí vravia zo žartu a čo myslia vážne.
Prežíval som šťastné detstvo, až kým môj milovaný dedko náhle nezmizol. Mal
som päť rokov a nerozumel som, kam
sa podel. Spustilo to moje prehnané žmurkanie, tak so mnou rodičia
začali navštevovať detskú psychiatričku. Nepomohlo.
„Kedy sa dedko vráti?“ dožadoval som sa odpovede babky, oblečenej
v čiernom.
V prvom ročníku základnej školy som sa ako prvé naučil, že zdraviť sa
treba Česť práci. Zdravil som tak aj doma. Naši to všetkým rozprávali ako vtip, ale liezlo im to
na nervy.
Hneď prvú domácu úlohu som si neurobil, lebo som nepochopil správne,
čo od nás súdružka učiteľka chcela. Hnevala sa. Potom však odišla na inú školu
a našu prvú dé rozdelili do ostatných tried. Nová súdružka
učiteľka úlohy veľmi nedávala. Mala v paži. O pár mesiacov už viac nebola súdružkou, ale
pani učiteľkou. Nemal som ju rád. Dala mi päťku len preto, lebo som sa pri
čítaní zo šlabikára zahľadel z okna a stratil prehľad, kde sa práve číta. Mohol
som ja za to, že mi práve bolo smutno a pozeral som sa smerom, kde býval môj
rakúsky bratranec?
Toho som mal veľmi rád a chýbal mi. Vídali sme sa na Vianoce, na Veľkú
noc a počas letných prázdnin. V určitých obdobiach života bol mojim
jediným kamarátom.
Spomínam si, ako sme raz so spolužiakom cestovali autobusom domov. Veľmi
som chcel niečo povedať, lenže nevedel som čo. Tak som mlčal a odľahlo mi,
keď som konečne mohol vystúpiť z autobusu. Môj denný harmonogram bol vždy
rovnaký: Škola – autobus – domov – telka – kniha – rádio – spánok.
„Učil si sa do školy?“ to bola najčastejšia otázka tých rokov. Rodičia ma neustále
nabádali, že sa musím učiť cudzie jazyky. Vraj mám talent po mame. Rozhodli sa,
že budem chodiť na osemročné cirkevné gymnázium. Kvôli nemčine. Nároky tam však
boli vysoké. Pre zlý prospech som sa dostal do psychologickej poradne. Často som mal v škole
pocit, že sa dusím a prestáva mi biť srdce. Už som rozumel, že dedko zomrel na
náhly infarkt myokardu a nechcel som dopadnúť ako on.
Pred koncom školského roka sme mali ísť do Školy v prírode. V deň
odchodu som rodičom zahlásil: „Nepôjdem tam.“ Nevedel som vysvetliť prečo, iba som vedel, že nikam
nechcem ísť.
Smiali sa a nebrali ma
vážne. Potom som sa nepríčetne
rozplakal a hodil sa o zem. Nikto nechápal, čo sa deje,
vrátane mňa. Plač bol stále silnejší a rodičia ma do autobusu
nedostali. Asi som priletel
z vesmíru, toto ostatné deti nerobia, pomyslel som si v duchu.
Bol som pubertiak, keď babka začala chodiť do nemocnice. „Má chorobu krvi,“
vraveli rodičia. Dobre, že chodí k lekárom, keď je chorá, myslieval
som si. A potom jedného dňa zazvonil skoro ráno telefón. Práve sme
s bratom prespávali u druhej babky.
Tá plakala, keď nám oznamovala: „Omama zomrela.“
Nevedel som, ako na to reagovať. Nenapadlo mi, že na tú
chorobu krvi sa dá zomrieť!
Na pohrebe všetci plakali, iba ja nie. Nešlo mi to. Uzavrel som sa ešte
viac do seba. Ostali mi knihy a telka. Miloval som seriál Akty X. Najviac ma bavili epizódy
o UFO. Nie som jedným z nich?
O pár týždňov sa u mňa objavili zdravotné problémy. Okrem toho, že som sa
stále čohosi bál, rytmicky som kýval končatinami a začal si myslieť, že asi tiež zomriem. Stretnem
sa tam opäť s omamou?
Rodičia so mnou išli k pediatričke. Vyšetrila ma a uistila, že
leukémiu určite nemám. Mal som však
vysoký krvný tlak, tak som skončil u kardiologičky.
Nevedela mi urobiť EKG, lebo som mal veľký strach. Preto ma poslala k psychiatričke. Tá sa ma pri každej návšteve
opýtala:
„Nemal si chuť si niekedy ublížiť?“
Aj keby som tú chuť mal, tak ti to nikdy nepoviem!
„Nie.“
„Bojíš sa niečoho?“
„Neviem.“
„Budeš brať lieky, ktoré ti pomôžu...“
Kurva fix. Pomohli mi akurát k tomu, že som celé dni spal. Aj v škole. Na polročnom vysvedčení som mal šesť
štvoriek.
Akoby nestačili zlé známky, v škole bola aj šikana. Medzi spolužiakmi,
aj zo strany učiteľov. Verejné ponižovanie bolo pre všetkých lákavým divadlom.
V tom čase fičal wrestling. Spolužiaci si ho chceli vyskúšať. Trénovali ho
cez prestávky na mne. Bol som ľahkou obeťou.
Zvykol som si fungovať na príkazy. „Nerob grimasy. Nehrb sa. Správaj sa
normálne. Jedz ako človek. Urob to poriadne. Nebuď lenivý. Uč sa viac. Nič ti
nie je. Namýšľaš si to.“
Stratil
som sa v snahe vyhovieť a zapadnúť. Ako by som ostatných nechal riadiť ma.
Rodičia rozhodli, že po maturite pôjdem na knihovnícku nadstavbu. „Lebo si
rád čítaš a chodíš si požičiavať knihy do knižnice,“ vysvetľovali
mi.
Ja som síce chcel ísť študovať dejiny, ale neučil som sa dostatočne
dobre a nevedel si zapamätať ani dátumy narodenia najbližších. Tak sa
človek ťažko stane historikom.
Ako môžem byť taký neschopný? Sám
sebe pripadám pokazený.
Jeden by nečakal, aká divočina to môže byť na knihovníckej škole. Ale aspoň tam na mne nikto netrénoval
wrestling. Na babský hajzel ma tu hodili iba zopárkrát. Nebolo to také zlé. Dva
roky ubehli ako voda. Z lúzra na elitnej škole som sa stal bifľošom. Zmaturoval som na jednotky
najmä vďaka dobrej dochádzke. Raz som prišiel ako jediný z triedy do školy, keď sa ostatní dohodli, že idú na
chatu. Pre mňa bolo nemysliteľné niekam ísť, keď sme v tom čase mali byť v
škole.
Spolužiaci ma volali Playboy.
Spočiatku som bol na to hrdý. Potom ma však jeden z nich upozornil, že to
preto, lebo si o mne šepkajú, že som gay. Zamrzelo ma to, ale navonok som sa
smial. Nechcel som dať najavo žiadne pocity. Vlastne doteraz sa často smejem,
keď ma niečo bolí. Ľudí to mätie.
Som jednoznačne na ženy. Len som s nimi nevedel nadviazať žiaden kontakt.
Zamestnal som sa na nudných 16 rokov v Univerzitnej knižnici. Síce som
to tam nenávidel, ale odísť som nedokázal. Až kým moja obľúbená kolegyňa neoznámila, že odchádza a ja som to po nej automaticky zopakoval. Nemal som nájdenú
druhú prácu ako ona. Iba som si nevedel predstaviť, že by som tam ostal bez
nej. Z nasledujúcej práce ma vyhodili po šiestich dňoch. V tej ďalšej som
vydržal štyri mesiace a v tretej
ešte o mesiac dlhšie. Potom som to prestal skúšať. Po celý čas
som trpel úzkosťami a depresiou. Nebojoval som s nimi. Poddával
som sa im.
Duševné problémy sa prejavili aj na mojom telesnom zdraví. Mal som hypertenziu
a rodina rozhodla, že navštívim príbuznú – kardiologičku, pracujúcu v
nemocnici. To vo mne vyvolalo neskutočný vnútorný des. Navonok som sa však
tváril pokojne. Výsledky vyšetrení neboli dobré a mal som sa vrátiť na druhý
deň ráno. To si ma rovno nechali v
nemocnici. Vraj mi zlyháva srdce. Mladej lekárky na
oddelení som sa opýtal, aké sú moje vyhliadky.
„Zaradenie do transplantačného programu,“ povedala a mykla pri tom plecami.
Tak to je ono. Môj koniec, napadlo mi a v
duchu som sa začal pripravovať na smrť.
Našťastie sa ukázalo, že išlo o omyl. To, že zomieram, som si myslel iba
zopár hodín. Aj tak si ma tam nechali šesť dní. Do správy mi napísali, že mám
Syndróm bieleho plášťa.
Dozrel čas a ja som vyskúšal všetky dostupné online zoznamky. Zažíval som jedno odmietnutie za druhým.
Niektoré celkom bizarné.
Žena číslo 1: „Muž musí byť v rodine kňazom a ty skutočne neveríš
v Boha.“
Žena číslo 2: „Sorry, ale nefajčíš. Ja si hľadám fajčiara.“
Žena číslo 3: „Si nízky. Ja chcem vyššieho chlapa.“
Žena číslo 4: „Máš vibe mladšieho brata.“
Žena číslo 5: „Prepáč, ale strašne by som sa s tebou nudila. Navyše ti
chýba charizma.“
Žena číslo 6: „Si ovčeličkovaný. Ja zaočkovaného partnera nechcem.“
Žena číslo 7 z Tinderu ma odmietla ešte pred naším prvým stretnutím:
„Nemysli si, že ide o rande,“ napísala mi vtedy.
Našťastie som na dohodnuté stretnutie aj tak išiel. Zmenilo mi život.
Postupne, ako keď kvapkajúca voda mení kameň. Čím viac ma poznala, tým viac
krútila hlavou. Až začala spomínať odbornú pomoc. Nechápal som, prečo by som sa do
toho mal púšťať. Odborníkom na duševné zdravie som neveril. Život
človeka by mal vyzerať nejako inak? Nemajú to takto aj ostatní? Ja som len
lenivý pracovať a musím sa prekonať, opakoval som si v duchu,
hlasom mojich rodičov.
Roky do mňa hustila, že by som mal
vyskúšať terapiu a pátrať po príčine mojich problémov. Práve jej diagnostikovali ADHD a tak, ako bola dovtedy
voči nemu slepá, zrazu ho videla všade.
Nakoniec som sa podvolil. Absolvoval
som diagnostiku u klinickej psychologičky, ktorá určila, že mám: tramtadadá... ADHD!
Tak to asi
dnes už každý má hyperaktivitu,
pomyslel som si. Žiaden zmysel mi to totiž nedávalo. Kamarátka sa ale nevzdala
a dotiahla ma aj ku ďalším odborníkom. Do karty mi pribudla aj úzkostno-depresívna a obsedantno-kompulzívna porucha. Mne to však
stále nesedelo. Celá psychiatria je akási paveda. Možno by som sa mal dať otestovať na mimozemské látky v tele, myslieval som si sarkasticky, lebo uťahovať si sám zo seba ma vždy
bavilo.
ADHD kamarátka sa nedala odradiť a dohodla mi online terapiu so svojou psychologičkou. Na prvom sedení som jej o
sebe všetko vysypal. Rozprávanie o sebe som ukončil konštatovaním, že sa
cítim ako mimozemšťan, ktorý uviazol na zemi. Rátal som aj s možnosťou, že
sa ma zľakne a druhé sedenie už nebude. Ona ma však prekvapila.
Tvárila sa vážne. „Pracovne sa stretávam s deťmi na autistickom
spektre. Mnohé veci, ktoré ste mi o sebe povedali, sa zhodujú s ich prežívaním.“
„Aha. Keď ja vlastne ani neviem, čo ten autizmus je. Poznám ten pojem len
z filmov.“
„Mohli by ste mať Aspergerov syndróm, ktorý je súčasťou Poruchy
autistického spektra...“
Prečítal som si na webe viac o autizme. Doteraz si pamätám na ten
moment, keď sa čriepky reality
spojili a zmysel začala dávať moja neschopnosť pozerať sa druhým do očí, potreba
samoty, či vyčerpanie zo sociálnych situácií… Cítil som, že som našiel, čo som hľadal. Akoby som po dlhom putovaní vesmírom pristál doma.
Len ADHD kamarátka bola nespokojná. Že autizmus by
spoznala z kilometra. Zmenila názor až keď rovnakú diagnózu dostala aj ona. Asi
nebola náhoda, že sme sa skamarátili.
Mám štyridsaťdva. Žiadnu partnerku, deti, vodičák ani prácu. Žijem
s rodičmi – oni na dôchodku, ja na invalidnom. Som flanér. Rád
sa túlam Bratislavou. Púšťam si pri tom Bowieho. Môjho obľúbeného mimozemšťana.
Jeho alter ego – Major Tom, stratil spojenie so Zemou.
To som ja nikdy nemal. Ale vďaka kamarátke a terapii
som našiel spojenie so sebou samým. Celý nový vesmír, plný rôznych ľudí a
na moje počudovanie, všetci patríme na tú istú planétu. Pristál som presne tam,
kde som celý čas bol.
Som človek na spektre.
Autista.
(c) Peter Janoviček, 2025
.jpg)
.jpg)
