Analytics

19. 7. 2007

Poviedka 2007

Mojím prvým prozaickým príspevkom na blogu je poviedka "Starkého Tajomstvo", ktorú som pôvodne napísal pre súťaž Poviedka 2007. Nakoľko som sa však nedostal do Top 10 prispievateľov súťaže, ponúkam Vám ju na prečítanie touto cestou.

Očakávam Vaše reakcie a kritiku



Peter Janoviček:
Starkého Tajomstvo

Nad Mestom sa vznáša hustá hmla a farbí nočnú oblohu do žlta. Z mátoživých chuchvalcov oblačnosti mrholí. Slabý dáždik dopadá na kamennú dlažbu a pomáha roztápať úbohé zbytky špinavého sivého snehu. Je odmäk a ulicami sa ozýva typický zimný bratislavský zvuk „čľap-čľap-čľap“, to sa oneskorený nočný chodec ponáhľa do tepla domova. Väčšina okien v úzkej Klariskej ulici je tmavá, len kde-tu oblok svieti modrou žiarou televíznej obrazovky. Takmer nadpozemské ticho narúša vrzgot. Nepríjemný zvuk vydáva vývesný štít nad očnou optikou, pohojdávajúci sa vo vetre a budí zo spánku starého pána Záhumenského, bývajúceho v bytíku na prvom poschodí.
Starký má už aj tak problémy zaspať, trápia ho nočné mory, spomienky, na ktoré sa nedá zabudnúť. Niekedy preleží aj polovicu noci s očami doširoka otvorenými, hľadiacimi do stropu malej izbičky. Inokedy si zase zapne televíziu a sleduje nočný teleshopping plný úžasných produktov, ktoré „šetria peniaze aj čas“. Nudný program ho niekedy uspí a telo si aspoň na chvíľu odpočinie.
„To nie je možné, zase to škrípe“ hundre starký, vstane z postele a namieri si to k oknu. Hromžiac zazerá na vŕzgajúci vývesný štít, v duchu vymýšľajúc nadávky, ktorými ráno majiteľa optiky zasype. Hovorí mu už tri týždne, že „štít aj pri slabom vetre vŕzga“, ale pán podnikateľ má úplne iné starosti - ako čo najviac zarobiť, ako si kúpiť drahé auto a veľkú vilu pri Slavíne - to ho zaujíma a nie nejaký dôchodca, čo nemôže spať ... veď ten aj tak čoskoro zájde vekom, a samotou.
Prúd samoľútosti pána Záhumenského naruší niečo nezvyčajné, niečo také čudné, že donúti starého muža odšuchtať sa k stolíku po okuliare a nasadiť si ich na špičku dlhého nosa. Chvíľu to trvá, kým opotrebovaným zrakom zaostrí a prenikne hmlu na ulici. Takže predsa nemá žiadne vidiny. Niečo blikoce v oknách budovy oproti!
Pán Záhumenský je lokálpatriot a dobre pozná dejiny svojho mesta. Vie, že budova cez ulicu je bývalý kláštor Klarisiek, neskôr škola a naposledy knižnica. Teraz je však budova prázdna, prebieha rekonštrukcia, všetko bude nové, ako zo škatuľky a ľudia sem budú chodiť študovať do vynovených študovní. Aj on sám sa teší. Dôchodca nad sedemdesiatpäť rokov má čitateľský preukaz zadarmo. Denne sleduje pokroky na stavbe, pozoruje ukričaných majstrov s výkresmi pod pazuchou dohliadajúcich na počerných fúzatých robotníkov s fúrikmi plnými starých tehál a odpadu všetkého druhu, ako plnia nákladné Tatry na ulici pred budovou. Ruch na stavbe v zimnom období utícha obvykle okolo štvrtej poobede a potom je stavba až do rána takmer prázdna. Večer na stavbu dochádza iba nočný strážnik Lakatoš, ktorý má v noci strážiť budovu a stavebný materiál. Realita je však taká, že sa Lakatoš po príchode do roboty vyvalí na starý matrac v kutici pre strážnikov a až do rána spí, ohrievajúc sa malou elektrickou pieckou.
Skutočným nočným strážnikom je Azor. Kríženec vlčiaka a dobermana, ktorého Lakatoš po príchode do práce vypustí do areálu stavby a viac sa oňho nestará, ani nažrať mu poriadne nedá, nečudo, takže sa z Azora stala krvilačná beštia, neznášajúca ľudí. Je iba na ňom, čo si uloví k večeri, buď potkana, alebo - keď má štastie - mačku. Ak neuloví nič, zavýja od hladu na celú ulicu, začo si často vyslúži od Lakatoša bitku metlou.
Pán Záhumenský Azora neznáša. Svojím zavýjaním ho často v noci budí z nepokojného spánku. Zopárkrát sa už bol Lakatošovi aj sťažovať, ale ten len mávne rukou, prežúvajúc kusisko slaniny, páchnuci po lacnom alkohole, tabaku a cibuli.
Teraz Lakatoš spí. Prázdna fľaša vodky sa váľa popri špinavých robotníckych bagandžiach, pohodených pri matraci. Plechovka od fazule, položená na stole pozbíjanom z neohobľovaných dosák, je plná špakov a trošku sa z nej dymí. Dym sa pridáva k nedýchateľnej aróme nevetraného smradu v miestnosti, ale Lakatoša to zo spánku nevyruší. Spí a veľké brucho sa mu striedavo dvíha a zase klesá, spolu s pokrkvaným porno časopisom, prehodenom na holom pupku. Lakatošovi sa asi niečo sníva, viečka sa mu chvejú rýchlo ako krídla kolibríka a po kútiku úst mu steká tenký prúžok slín. Túto noc mu však nebude súdené vyspať sa z opice. Do miestnosti prenikne závan čerstvého chladného vzduchu z chodby a spolu sním postava v čiernej kombinéze a s kuklou na tvári. Postava pristúpi k matracu a skôr ako sa Lakatoš zobudí, má ústa prelepené páskou a ruky s nohami zviazané drôtom. Potom sa prekvapený Lakatoš môže len zvíjať a mrviť, avšak až do príchodu denného strážnika o šiestej ráno zostane v takomto nedôstojnom stave.
Postavou v čiernej kombinéze je Wolfgang S., prezývaný Wolfi. Viedenčan, priekupník so starožitnosťami a príležitostný zlodej. Pod čiernou lyžiarskou kuklou sa skrývajú perfektne zastrihnuté, chlapčensky pôsobiace svetlohnedé vlasy, ktoré úspešne pomáhajú maskovať jeho skutočný vek štyridsaťpäť rokov. Vyzerá tak na tridsaťdva, ženám sa páči a iba keď sa usmeje, okolo kútikov úst sa mu objavujú vrásky, ktoré ho odhalia. Našťastie sa Wolfi príliš často neusmieva, to nepatrí k jeho imidžu, on je drsný starožitník, niečo ako Indiana Jones, ibaže bez biča, zato s peknou búchačkou, dobre schovanou v puzdre pod pažou.
Wolfi často cestuje po východoeurópskych krajinách, podvodne získava staré obrazy, nábytok, alebo cennosti a pašuje ich do Rakúska, kde sa dajú predať za obrovské čiastky do súkromných zbierok. Pri tomto svojom „obchodovaní“ sa neštíti ani kradnutia, niekedy jednoducho niekde v zastrčenej dedinke na Ukrajine zmizne z miestneho kostolíka vzácna ikona a plačúci pop sa potom pri policajnom vyšetrovaní rozpomenie na sympatického západniara, ktorý si ju pred mesiacom tak nadšene fotografoval. To už je však príliš neskoro, ikona sa predá vo Viedni na neverejnej dražbe a nik ju už viac na verejnosti neuvidí.
Politicky je Wolfi prívrženec rakúskej extrémnej pravice. Svoje názory na spoločnosť zdedil po nebohom otcovi Horstovi, bývalom príslušníkovi SS, pridelenom na Poľska a neskôr na Ukrajinu. Horst, predtým ako zomrel, vyrozprával Wolfimu príbeh, skoro rozprávku, ktorá v poslednom období nedá Wolfimu spávať.
Bolo to na sklonku vojny, Sovieti nebezpečne rýchlo postupovali na západ k ríšskym hraniciam a dobýjali späť svoje stratené územia. Nemci presťahovaní na východ v panike utekali späť do Ríše a brali so sebou nakradnuté poklady, umelecké diela, šperky a zlato. Horstova jednotka mala za úlohu dopraviť do tajného úkrytu v Bavorsku zásielku zlatých tehál. Zlato patriace pôvodne poľským Židom im však neprinieslo šťastie. Lietadlo, ktorým uskutočňovali transport, malo poruchu a kapitán musel núdzovo pristáť na letisku v Bratislave.
Počas opravy lietadla sa rozkazy zmenili, zlato prestávalo byť dôležité, bolo sa treba presunúť do Berlína, ochraňovať Ríšske kancelárstvo. Veliteľ Horstovej jednotky sa rozhodol zlato schovať v Bratislave, s tým, že sa poň vrátia neskôr, až vyhrajú vojnu. Za bezpečný úkryt bol narýchlo vybraný kostol Klarisiek. Jednotka SS si od nikoho nepotrebovala pýtať povolenie. S pomocou miestneho kamenára vytvorili pre zlato bezpečný úkryt. Akcia s udiala v noci a jediní dvaja svedkovia, kamenár a správca kostola boli navždy umlčaní.
Po zlato sa však už nikdy nikto nevrátil, lebo väčšina jednotky padla pri obrane kancelárstva. Horst síce prežil, ale dostal sa do sovietskeho zajatia, z ktorého vyšiel až po tom, čo sa politická situácia v Európe zmenila. Pressburg zrazu patril do východného bloku a Horst ostal jediným žijúcim pamätníkom tajnej operácie, pri ktorej bolo zlato schované. Pádu komunizmu sa už Horst nedožil, ale všetko vyrozprával svojmu synovi Wolfimu, dúfajúc, že možno raz bude mať príležitosť sa po zlato vrátiť a použiť ho na podporu Strany.
Wolfi sa dlho nevedel odhodlať k činu, napadlo mu, či ten príbeh o poklade nebolo len blúznením starého zomierajúceho človeka a navyše sa mu nechcelo riskovať vlúpanie do kostola uprostred mesta, rovno z ulice, navyše vchod do kostola nonstop monitoruje bezpečnostná kamera mestskej polície. Zmena v plánoch nastala asi pred rokom, keď Wolfi prehral v kasíne a na dostihoch väčšinu peňazí, navyše bol zadĺžený až po uši, takže predstava zlatých tehál sa mu zapáčila a to až tak, že začal spriadať podľa neho geniálny plán. Navštevoval Bratislavu, prezrel si kostol Klarisiek počas koncertu vážnej hudby, ktoré sa tu uskutočňujú a keď sa dozvedel o plánovanej rekonštrukcii celého areálu kláštora vycítil svoju príležitosť.
Nad Mestom sa vznáša hmla a prikrýva temné tajomstvá a podlé skutky niektorých jedincov. Wolfi sa s úderom polnoci vlúpal cez slabo zabezpečenú drevenú bránu na stavenisko knižnice. Zlikvidovať spiaceho Lakatoša nebol žiaden problém, až na ten smrad, čo sa z neho šíril, ten čistotnému Wolfimu teda vadil. „Beschissener Zigeuner“ zašomre Wolfi, odpľuje si do prachu a vydá sa hľadať zadné nádvorie, z jednej strany tvorené budovou bývalého kláštora z druhej kostolom Klarisiek.. Práve z tohto nádvoria vedie do kostola zadný, nestrážený vchod. Wolfi prechádza temnými miestnosťami, svietiac si malým lampášikom. Svetlo lampáša odkrýva tmavé zákutia dlhej miestnosti, zaplnenej starým nábytkom a odrazí sa v obloku práve vtedy, keď sa oproti cez ulicu pán Záhumenský pozrie z okna.
Po pár minútach konečne Wolfi nájde dvere ústiace do zadného nádvoria, no nedajú sa otvoriť. Sú zamknuté a vylomiť nepôjdu. Wolfi sa musí vrátiť späť do Lakatošovej kutice pohľadať kľúč. Skrinka s kľúčami je však plná, nachádzajú sa tu desiatky kľúčov, rôznych veľkostí a tak Wolfimu neostáva nič iné, ako zobrať všetky a skúšať, ktorý sa do zámku starých dverí hodí.
Uplynulo pätnásť minút, pokým sa Wolfi konečne prepracoval na zadné nádvorie. Nájsť bočné dvierka do kostola, otvoriť ich vreckovým nožíkom a dostať sa dnu nebol žiadny problém, takže teraz stojí uprostred vysokého chrámu a lampášom si svieti okolo seba. Wolfi si v duchu opakuje slová svojho otca: „zlato je schované pod kamennými dlaždicami pred hlavným oltárom“ a vykročí smerom k oltáru.
„Dlaždice sú ľahké, polovičnej hrúbky ako tie ostatné, dajú sa nadvihnúť dlátom, musíš len vedieť, ktoré treba vybrať“. Wolfi kľačí pred oltárom a hľadá dlaždice, so symbolom dvoch bleskov, zľahka vyrytými v pravom hornom rohu. Kameň je špinavý, symboly dávno zanesené prachom, Wolfi musí blesky hľadať hmatom. Konečne ich má, päť dlaždíc so symbolom dvoch bleskov. Pomaly, aby ich nezlomil, vyberá Wolfi dlaždice a kladie na hromadu. Pod každou sa nachádza dutý priestor, tajná skrýša asi tridsať centimetrov hlboká, naplnená zlatými tehlami. Wolfi pomaly, takmer obradne vyberá tehly a kladie ich do športovej tašky. Veľa toho neunesie, zlato je tažké, ale Wolfi sa spolieha, že má poriadnu hodnotu. Taška je o chvíľu plná, pomestilo sa do nej zlato len z troch úkrytov. Wolfi vracia dlaždice späť na miesto a skúmavo hľadí na podlahu. Premýšľa koľko zlata sa tu ešte nachádza, dlaždíc označených bleskami je minimálne pätnásť. Ak sa mu pošťastí, môžno sa sem vráti a zoberie ďalšiu časť pokladu. Teraz je však čas ísť, len ešte musí zahladiť po sebe stopy, treba skontrolovať, či dlaždice dosadli na svoje pôvodné miesto, aby niekto niečo náhodou neobjavil. Wolfi je spokojný, má čo chcel a pomaly sa zdvíha zo zeme, keď tu začuje podivné
Wolfi myslel pri plánovaní akcie na všetko, teda takmer na všetko, len na Azora nie. Preto sa tí dvaja stretli, práve vtedy, keď každý z nich mal aj dôležitejšie veci na práci. Azor práve naháňal potkana, ktorí sa bežal skryť do temných zákutí starého kostola a Wolfi zbieral svoje veci zo zeme. Až keď Azor pri svojej bláznivej naháňačke natrafil na upoteného Wolfiho skrčeného pri oltári, chopil sa svojej povinnosti a potkana nechal na pokoji. „Heilige Maria“, prežehnal sa Wolfi a dal sa na útek, keď sa mu pred tvárou zablysli biele tesáky. Nechal všetko tak, zabudnúc na poklad, aj na pištoľ pod kombinézou a vzal nohy na plecia. Azor mu je však stále za zadkom a jeho tlmené vrčanie Wolfimu znie v ušiach ako poplašné zvony. Obaja bežia k bráne na ulicu. Azor by mohol Wolfiho dobehnúť a zakusnúť sa mu do hrdla, kedy sa mu zachce, ale táto hra sa mu zapáčila, korisť treba najprv unaviť a až potom ochutnať.
Prázdnou ulicou sa ozýva dupot ťažkých topánok a klopkanie psích láb. Tandem Wolfi - Azor beží Korzom v ústrety svojmu osudu. Pre jedného z nich to bude beh na Večnosť, pre druhého oslobodenie od strážnej povinnosti.
Správa z tlače:
Záhadná vražda v Starom meste!
BRATISLAVA, 25.novembra 200.: Včera, neskoro v noci našla hliadka mestskej polície pred Starou radnicou v Bratislave bezvládne telo rakúskeho občana Wolfganga S., ktorý zomrel násilnou smrťou. Mŕtvola, oblečená v čiernej kombinéze s čiernou lyžiarskou kuklou na hlave, mala zmrzačený krk, s mnohými tržnými ranami po celom tele. Polícia na informácie uvalila embargo a k prípadu sa odmietla vyjadriť aj rakúska ambasáda v Bratislave. Podľa našich informácií zomrel Rakúšan pravdepodobne po útoku doposiaľ nezisteného zvieraťa, pravdepodobne psa. O bizarný prípad sa budeme nadaľej zaujímať
(pej)
Pán Záhumenský dočítal článok v novinách a znechutene ich odhodil na stôl. „Takéto veci sa kedysi nestávali, vraždy to áno, ale aby sa mestom potuloval nejaký pes Baskervillský, tak to si teda nepamätám“, pomyslel si a zrak mu spočinul na hromádke zlatých tehál, položených na stole, pod starým lustrom. Svetlo z neho dopadá na lesklý povrch tehiel a zvýrazňuje hákový kríž na ich povrchu. Pánovi Záhumenskému pri tom pohľade na spánku navrela žilka. Zvraštil obočie a prekryl tehly novinami. Nikto sa nič o poklade nedozvedel, policajné vyšetrovanie neodhalilo páchateľa útoku na Lakatoša a už vôbec nie podozrivú činnosť v kostole Klarisiek. Pán Záhumenský sa o všetko postaral...
Tej hmlistej noci zbadal v okne knižnice svetlo a rozoznal čísi pohyb v inak prázdnych miestnostiach. Najprv myslel, že si konečne Lakatoš plní svoju povinnosť a robí obhliadku staveniska, ale kedže nemohol spať a díval sa ešte hodnú chvíľu na televíziu, tak asi o dve hodiny počul dupot, a zúfalý krik dole na ulici. To mu už nedalo a napriek mizernému počasiu sa naobliekal a zišiel dole. Tu už nikoho nebolo, ale bránu do kláštora našiel dokorán. Starký, zvedavec od prírody, vošiel dnu a nedaľeko vchodu našiel pohodený stále svietiaci lampáš. Zodvihol ho a zakričal na Lakatoša. Zakričal aj druhý krát ale nikto sa neozýval, Lakatošova komora bola zavretá zvonku, takže ho starký šiel pohľadať na stavenisko. Budova bola prázdna, iba dvere vedúce na zadné nádvorie boli dokorán a dovnútra prúdil ľadový vzduch zvonku. Starký vykukol na nádvorie ale kvôli hmle nič nezbadal. Bol by len pribuchol dvere a vydal sa naspäť, keby mu čosi v hlave nevravelo, nech sa pozrie aj do kostola. Starký tam vošiel, zložiac si čapicu z hlavy a popri rade lavíc prešiel dopredu k oltáru. „Hádam si tu nejaký majster zabudol náradie?“, blyslo pánovi Záhumenskému v hlave, keď na kamennej dlažbe pred oltárom našiel ležať dláto a športovú tašku. Prekvapený zostal aj potom čo sa v taške čosi zaligotalo a vlna hnusu ho zaplavila, keď na povrchu tehál uvidel nenávidený symbol. Veľmi dobre si vedel predstaviť, čo sú to za tehly a bol by všetko nechal tak a odišiel, keby mu nebola napadla tá myšlienka, čosi ako blesk z jasného neba.
Rýchlo zobral tašku s tehlami, pozbieral zabudnuté Wolfiho veci a vykradol sa na ulicu. Bránu do kláštora za sebou zavrel, akoby sa nič nestalo a krivkajúc po dlažbe z mačacích hláv, ledva nesúc ťažkú športovú tašku sa dostal domov.
Pán Záhumenský hľadí na žiariace tehly položené na stole a presne vie, čo s nimi urobí. Do očí sa mu tisnú slzy, pri spomienke na svojich blízkych a práve z úcty k nim vytočí číslo na starom telefónnom aparáte. Najprv počuť len signál a po chvíli telefón na druhom konci ktosi zodvihne. „Rabbi, potrebujem sa s Vami stretnúť“, povie pán Záhumenský pokojným vyrovnaným hlasom, ľavou rukou sa opierajúc o dosku stola. Spod rukáva mu na predlaktí čosi vytŕča. Pokožku posiatu stareckými škvrnami hyzdia čísla starého tetovania.
Tetovania väzňa koncentračného tábora.
Úryvok z tlače:
... K odhaleniu pamätníka bratislavským Židom, ktorí zomreli v nacistických koncentračných táboroch smrti, dochádza najmä vďaka štedrým finančným darom, z ktorých treba vyzdvihnúť najmä jeden súkromný dar nezvyčajne vysokej hodnoty od neznámeho darcu, ktorý realizáciu celého projektu významne urýchlil. Vyzbieraná suma značne prekročila požadovaný finančný obnos, preto sa Židovská náboženská obec v Bratislave rozhodla zo zbytku peňazí odškodniť doteraz žijúcich väzňov nacistických táborov...
Na Mesto svieti jasné aprílové slnko. Po blankytne modrej oblohe sa preháňajú ľahké biele oblaky a vtáky v uliciach vyspevujú ako o život. Do Mesta po dlhej zime konečne prišla jar.
Slnečné lúče zablúdili aj do úzkej Klariskej ulice a prenikavo svietia do izbičky nad optikou.
Na parapetnú dosku otvoreného okna dosadol drozd a spustil svoju jarnú pieseň.
Ani slnko, ani vtáčí spev však nevyrušia pána Záhumenského zo spánku.
Starý pán tichučko pochrapkáva a na pokojnej tvári mu žiari jemný úsmev.
Konečne sa mu sníva niečo pekné


Copyright: Peter Janoviček, 2007

2 komentáre:

Anonymný povedal(a)...

bohuzial, ale poviedka je strasne nudna...uz uvod - klasicky meteorologicky...to odradi hned porotcov - davat si na to pozor, nezacinat pocasim...celkovo poviedka je utahana malo dynamicka, vela by som skrtal, nechaj nieco na predstavivost, ty si vsetko vyklopil, kto bol kto, odkial a preco tak konal...chyba tomu vypisany styl a napad, ale casom ak budes pisat viac sa styl dostavi...napady to je in vec...ja radim len jedno, co pomohlo aj mne...chytil som do ruk knihu od cechova a zacal ju prepisovat, potom od handkeho a znova...ten rytmus viet sa ti postupne dostane do prstov...kedy spomalit, kedy strielat od boku....velmi cenna skola.

Unknown povedal(a)...

no bolo to ako zly klon tety pilcherovej, len s mensim mnozstvm romantiky, tie opisy a vsetko jasne a netajomne
mala som chut fantazirovat a ty si mi tu moznost nedal....
pracuj na sebe